Milosrdní bratia prišli na Slovensko v 17. storočí. Svoj prvý kláštor založili v Spišskom Podhradí a zasvätili ho sv. Jánovi z Boha. Prišli sem z poľského mestečka Zebrzydowice. Dostali do užívania starý kostol a špitál sv. Alžbety, ktorí augustiáni zanechali po nastúpení reformácie. 

Kostol so špitálom bol v žalostnom stave a chorí v nich bez potrebnej pomoci. Za pomoci obetavých ľudí milosrdní bratia tieto objekty opravili. Touto realizáciou, ako uvádza autor knihy „Milosrdní bratia v Spišskom Podhradí“ Štefan Lenčiš,  sa podarilo premeniť  niekdajší starobinec – chudobinec a špitál na nemocnicu. Starostlivosť o chorých bola podstatnou náplňou rehole. Milosrdní bratia spĺňali všetky podmienky pre vytvorenie skutočnej nemocnice. Bola to predovšetkým odborná zdravotnícka príprava, ktorú musel každý člen mať absolvovanú, aby sa stal riadnym ošetrovateľom alebo získal aprobáciu ránhojiča (tzv. chirurgus). Niektorí z nich boli lekárnici alebo aj doktori medicíny a chirurgie. Veľký dôraz kládli na vzťah ošetrovateľa a pacienta, ktorý sa opieral o jadro samej podstaty rehole v duchu prikázania lásky k Bohu a k ľuďom. Rehoľníci patrili do poľsko-litovskej provincie až do r. 1730. Ako uvádza v spomínanej publikácii autor, správu o tom zanechal Vilibald Staniek: „Zo spravodlivých príčin, na rozkaz pátra generála našej rehole Joachima Maggiho, a s povolením kniežaťa Teodora Lubomirského a proviciála Matúša, bol tento kláštor daný do nemeckej provincie.“ Poľských bratov vystriedali bratia z nemeckej provincie.

Rozšírenie misie

Po čase už stará nemocnica (kedysi špitál augustiniánov) milosrdným bratom nevyhovovala.  Preto im knieža Lubomirski v r. 1731 daroval dom (na mieste dnešného kláštora), vedľa ktorého stála kaplnka. Rehoľníci postupne svoj malý kláštor s nemocnicou zväčšovali a v r.1736 si na mieste kaplnky začali stavať aj kostol, ktorý zasvätili zakladateľovi  rehole. Nejestvujú však informácie o osude starej nemocnice s kostolom na južnej strane mestečka, ktorú milosrdní bratia prevzali po augustiniánoch. Poslednú správu o nej máme až z r. 1891, keď historik Jozef Hradszky uvádza, že na mieste nemocnice s kláštorom sa nachádza dom a gazdovské stavby. Štefan Lenčiš  v knihe Milosrdní bratia v Spišskom Podhradí (vydal Spišský dejepisný spolok , Prešov 1999) píše aj o viacerých dobrodincoch rehoľníkov. Ďalej spomína, že o živote milosrdných bratov v Spišskom Podhradí od II. polovice 17. storočia až do 19. storočia vieme veľmi málo. Viac správ z ich činnosti pochádza až z 20. storočia.

V r. 1919 rozdelila Svätá Stolica rakúsko-českú provinciu na rakúsku a československú, reagujúc na vznik Československej republiky (1918).  Tá bola zasvätená sv. Rafaelovi Archanjelovi. Sídlom sa stala Praha. Slovenské kláštory boli do novej provincie pridelené až v r.1921. Na podnety biskupov a mnohých rehoľných bratov však Svätá Stolica v r.1939 oddelila tri slovenské kláštory od československej provincie a vytvorila na Slovensku generálnu delegatúru. Bola podriadená priamo Svätej stolici a zasvätená sv. Jozefovi. V r. 1947 generálny predstavený rehole zmenil názov generálna delegatúra na viceprovincia. Tým začala rehoľa právne vystupovať pod názvom Slovenská viceprovincia rehole Milosrdných bratov.

Pohnuté obdobie

V publikácii Š. Lenčiša sa možno viac dozvedieť aj o tom, ako počas vojny a prvej Slovenskej republiky našli v kláštore milosrdných bratov na Spiši ochranu a pomoc Židia.  Normálny chod nemocnice a kláštorného života však narušilo povstanie (1944).  Nemecká armáda na ústupe úplne vyrabovala nemocnicu, kláštor, hospodárske budovy i sklady. Vojaci podmínovali  most pri kláštore a ten veľmi zničil kostol i nemocnicu. Nový prior, fráter Michal J. Grieger po vojne začal s obnovou nemocnice, kláštora i hospodárstva. Kládol veľký dôraz na starostlivosť o chorých.  Generálnu opravu kostola ukončil v r.1949. Okrem zdravotníckej a duchovnej pomoci bratia často pomáhali chudobným a biednym, o ktorých nemal nik záujem.

V jubilejnom roku 1950, keď si milosrdní bratia pripomínali 300 rokov od príchodu prvých bratov do Podhradia a 400 rokov od smrti sv. Jána z Boha, prišiel medzi nich aj biskup Ján Vojtaššák. Vážil si ich službu a vzťah k biednym a oni si zase vážili osobnosť Jána Vojtaššáka a jeho zmysel pre napĺňanie sociálnej náuky Cirkvi v praxi v neľahkom období. „Barbarskou nocou“ však komunistický režim - cez Akcie „K“ a „R“-  násilne prinútil rehoľníkov opustiť svoje kláštory. Vtedajší spišskopodhradský prior nato spomínal takto:

„V onú barbarskú noc sme násilne opúšťali tento kláštor piati bratia.“ Boli sústredení do rôznych výchovno-pracovných táborov. Kláštorný kostol bol odovzdaný pod správu farského úradu v Spišskom Podhradí. V kláštornej nemocnici zriadili ústav sociálnej starostlivosti pre duševne choré ženy s kapacitou 145 postelí.  Vnútorné zariadenie kláštora a čiastočne aj kostola bolo vyrabované, časť odvezená na neznáme miesto, ale aj zničená, napr. knižnica, archív, obrazy a pod.

Túžba vrátiť sa na Spiš

Až pádom totalitného režimu po r.1990 mohla rehoľa obnoviť svoju činnosť. Jej areál v Spišskom Podhradí slúži naďalej ako Ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnutých dospelých. Starostlivosť o nich zabezpečuje odborný personál. Kláštor s nemocnicou po reštitúciách totiž opäť pripadol reholi, stalo sa tak 10. júla 1994. Dostal aj nové pomenovanie - Domov sociálnych služieb sv. Jána z Boha. Členovia rehole by sa raz radi vrátili aktívne pôsobiť do tohto regiónu, na vzácne miesta svojich predchodcov, keď Pán požehná mnoho nových povolaní.

Spracovala

Andrea Eliášová

fotografie: archív rehole