Obdarená talentom, súdržnou rodinou a citom pre blížnych
Možno ste si všimli, že po výstave obrazov nadaného Ferka Tótha, ktorý pracuje v našom nemocničnom bufete (v chránenej dielni) máme vo vestibule našej nemocnice ďalšiu výstavu.
Tentoraz prezentuje svoju tvorbu pani Zuzana Bošácka, ktorá žije v Borinke. Je mamou piatich už dospelých detí, starou mamou zatiaľ siedmich vnúčat a praktizujúcou kresťankou, ktorá reholi milosrdných bratov pomáha aj nezištne ako dobrovoľníčka upratovaním kláštora a zároveň raz týždenne spolu s Maltézskou pomocou roznáša obedy starým a imobilným ľuďom v Bratislave.
Pani Zuzka je povestná úsmevom na tvári a jemnosťou, ktorá „vanie“ aj z jej obrazov. Narodila sa v r. 1957 ako piate zo šiestich detí manželom Hoškovcom. Vyštudovala Prírodovedeckú fakultu, odbor inžinierska geológia a hydrogeológia. V tomto odbore istý čas aj pracovala. Jej celoživotnou láskou však je výtvarné umenie. Slovenská pošta jej už trikrát udelila cenu Najkrajšia pečiatka roka. Vystavovala na Slovensku, v Českej republike i Rakúsku. V nemocnici milosrdných bratov nájdete výber z jej tvorby – súbor obrazov namaľovaných kombinovanou technikou. Ilustrovala viacero učebníc a detských knižiek a básnických zbierok. Ako veriaci človek preferuje v tvorbe biblické motívy a najmä osobnosť Panny Márie. Ona sama k výstave uviedla: „Táto výstava obrazov je len malou mozaikou mojej tvorby. Za možnosť vystaviť ich v nemocnici vďačím milosrdným bratom a ich vedeniu. Nemocnica je miesto, kde sa ľudia chodia liečiť alebo idú na vyšetrenia a neraz v budove trávia dosť času. Určite je im príjemné, keď sa okrem chutného občerstvenia stretnú aj s niečím, čo môže naplniť vyššie ľudské potreby.“
Otcove dary
Nadaná maliarka ešte prezradila: „Osobne chcem cez svoje obrázky odovzdať posolstvo lásky voči Pánu Bohu, Panne Márii i blížnym. Na mojich obrazoch sú väčšinou zobrazovaní ľudia, nie príroda, či budovy alebo fantázie, pretože mi záleží na tom, ako vyjadriť vzťah a prežívanie lásky. Nemám ateliér, ale vďaka Bohu, máme veľký dom, kde sa všetci stretávame. Ak som mimo domu, vždy si nosím špeciálne zošity s kvalitnejším papierom, perá a ak idem na dlhšie niekam,aj farby. Ak mám možnosť tvoriť, som šťastná. Som však človek, ktorý z lásky k Bohu a človeku má neraz dilemu, čo je viac potrebné, či konkrétne pomôcť človeku (služba chorým, starým, deťom) alebo tvoriť. Zatiaľ vyhráva konkrétna pomoc a to zaberá čas. Vtedy si v duši opakujem, že pri poslednom súde sa ma Pán Ježiš nebude pýtať, koľko obrazov som namaľovala, ale či som mu poslúžila v blížnych - v manželovi, deťoch,vnúčatkách, v starých a chorých a tých je v dosahu mnoho. A za tvorbu cítim zodpovednosť, aby som ani tento talent nezakopala.“ Maliarka netají, že odmalička vyhľadávala papiere a farbičky a rodičia ju k tomu priam nabádali. „Môj otecko bol neskutočne zručný človek. Maľoval,vyšíval, štrikoval,vyrábal nám nábytok, válendy, pomáhal pri stavaní a rekonštrukciách domov, keď sme už mali svoje rodinky. Moji rodičia bývali v strede mesta v Bratislave a v byte bola aj malá tzv. slúžkovská izba, ktorú si tatko vyhradil ako pracovňu.V nej si zriadil veľkú policovú stenu a pracovno- montážny stôl a tam každý deň po práci pracoval na svojich projektoch. Pracovne bol hlavným technológom Západoslovenských pivovarov, okrem odbornej práce využívali jeho výtvarný talent na návrhy etikiet na rôzne druhy piva a sódoviek. Tak u nás na tatkovom pracovnom stole vznikla aj dodnes slávna etiketa na Zlatého bažanta 1973! Staral sa o rodinu, aby sme mali čo jesť, aby sme sa dobre učili a aby z nás boli statoční ľudia. Cítim tie korene. Okrem papierov a ceruziek ma odmalička fascinovali látky a móda. Veľmi rada som šila pre bábiky, ale najmä ma fascinovali vzory látok. Rada som neskôr robila návrhy odevov. Do módneho priemyslu som však nikdy nechcela „zapadnúť“, mrzelo ma, že sa v ňom akoby nedá ochrániť si čistotu v širšom slova zmysle,“ prezrádza pani Zuzka Bošácka.
Tvorba a rodina
Priznáva sa aj k tomu, že v odievaní radila významným ľuďom. Venovala sa aj maľbe na sklo. Podľa jej slov je to krásna, ale náročná technika. „Maľujem aj olejom a akvarel mám tiež rada. Pár obrazov som robila i akrylom, no najradšej mám kombinovanú techniku,“ uviedla maliarka, ktorá sa na Vysokú školu výtvarných umení v roku 1973 nedostala, ale ako hovorí, bola to ťažká doba. „Vyštudovala som Prírovedeckú fakultu, ale vždy som i kreslila, spočiatku geologické mapy a vyhynuté organizmy z paleontológie. Ale Pán Boh má svoje cesty, aby nás urobil šťastnými. Dal mi rodinu a možnosť tvoriť. Ďakujem mu za to!“, dodáva na záver autorka obrazov, ktoré v súčasnosti visia v našej nemocnici. Zastavte sa pri nich, pookrejete na duši.
Andrea Eliášová, foto: autorka