Pripomíname si mučeníkov hospitality
Občianska vojna v Španielsku ( 1936 – 1939) si vyžiadala až 1, 2 miliónov ľudských životov. K tým, ktorí boli brutálnym spôsobom zavraždení, patrí 98 milosrdných bratov, ktorí obetovali svoj život a povolanie v službe chorým a chudobným. Z toho 71 je uznaných za mučeníkov. Skupina týchto mučeníkov je známa pod menom „Braulio Maria Corres, Federico Rubio a ich spoločníci.“ Z týchto 71 bratov 64 pochádzalo zo Španielska a 7 z Kolumbie. Práve 25. októbra si pripomíname ich hrdinskú obetu.
Rehoľa milosrdných bratov spočiatku dúfala, že nebude vtiahnutá do vnútroštátnych sporov. Avšak po čase, keď režim už nebral ohľady ani na Bohu zasvätených, si bratia uvedomovali veľkosť nebezpečenstva. Chorých a postihnutých však nemohli a nechceli len tak opustiť, hoci extrémizmus medzi ľuďmi vtedy vzrastal. Mnohí ľudia nedobrovoľne podľahli tlakom, aby sa stali vzájomnými nepriateľmi. Mučenícka smrť 71 blahoslavených mučeníkov z rehole milosrdných bratov je znakom, že obetovanie ich vlastných životov nebolo zbytočné.
Beatifikácia v Španielsku
Ich blahorečenie sa konalo pred štyrmi rokmi, 13. októbra r. 2013, v španielskom meste Tarragona. Beatifikačnú slávnosť vtedy viedol kardinál Angelo Amato, prefekt Kongregácie pre kauzy svätých. Ako povedal v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas, blahorečení boli „bezbrannými ohlasovateľmi Kristovej lásky. Je nutné pripomenúť, že nejde o mučeníkov padlých v občianskej vojne, ale o obete radikálneho náboženského prenasledovania, ktoré si zacielilo vyhladiť Cirkev. Títo naši bratia a sestry neboli bojovníkmi, nemali zbrane, neboli na fronte ani nepodporovali žiadnu politickú stranu, neboli provokatéri. Boli to mierumilovní muži a ženy, zavraždení z nenávisti voči viere, iba preto, že boli katolíci, pretože považovali Ježiša za jediný, najcennejší poklad vo svojom živote. Neprechovávali nenávisť voči nikomu, milovali všetkých a snažili sa o dobro všetkých. Na krutosť prenasledovateľov neodpovedali povstaním alebo so zbraňou v ruke, ale miernosťou silných.“ Súčasný generálny predstavený rehole milosrdných bratov Jesus Etayo Arrondo OH ich označil vo svojom liste adresovanom členom rehole za „neochvejných a odvážnych svedkov viery, ktorí v dobe dramatických okolností počas urputných bojov v nezmyselnej občianskej vojne položili život za vernosť Kristovi a evanjelium života.“ Ako ďalej pripomenul: „Blahorečení bratia budú pre nás novým podnetom k obnove našej viery, nášho povolania hospitality – podľa vzoru sv. Jána z Boha. Rovnako ako oni sa budeme snažiť žiť hospitalitu vo vernosti a splnení svojich povinností so všetkými možnými dôsledkami. Práve dnes, v dobe, keď sa ľudia často snažia vyhýbať závažným rozhodnutiam, potrebujeme príklady týchto mučeníkov, aby sme sa mohli zdravo nadýchnuť vo vernosti a odpustení, ktoré sú základom nádeje a budúcnosti.“
V čom sú aj dnes príkladom?
Príklad blahorečených bratov pripomína smutné obdobie dejín Španielska, keď režim niektoré komunity bratov zlikvidoval veľmi ponižujúcim spôsobom. Niektorí bratia boli zatknutí, väznení niekoľko mesiacov, umučení, popravení. V ďalších prípadoch zasa milície obsadili nemocnicu bratov a páchali hrozné škody. Bratov ponižovali, zakázali im akúkoľvek formu modlitby, vrátane Eucharistie a to pod hrozbou násilia. Bratia, ktorí boli odsúdení na popravu sa pritom do posledných chvíľ modlili zato, aby Boh odpustil ich prenasledovateľom, čím nasledovali príklad samého Krista na kríži. Podľa generálneho predstaveného rehole pre Cirkev a rehoľné spoločenstvá by mali byť pripomenutím toho, aby „sme sa prebudili a vyšli zo svojej apatie a svojho pohodlia. Ich sila a odvaha nám ukazuje spôsob, ako na to: prekonať strach a naplniť radosťou a nadšením naše povolanie, žiť naplno v službe chorým a tým, ktorí to potrebujú.“ Je to aktuálne aj dnes a aj u nás. Dlhoročný lekár a vedec, profesor MUDr. Jozef Glasa na tohtoročnej púti zdravotníkov v Šaštíne (v júni 2018) apeloval, že duchovná služba v zdravotníctve by mala byť pre Cirkev prioritou. „Potrebuje určitú obnovu aj reformu. I vo svete. Dobré, láskavé, primerane kvalitné zdravotníctvo musí byť znovu pokresťančené. Ak sa toho opäť a zásadne neujmú kresťania, zmena k lepšiemu sa nepodarí. Ide tu teda o obrovskú pastoračnú úlohu, aj zodpovednosť. Za nesmrteľné duše. A tiež za duše zdravotníkov. Aby sa stávali služobníkmi života. Tlaky a útoky Zlého sú tu totiž obrovské. Na Slovensku máme ročne zhruba milión hospitalizácií, vrátane opakovaných. Ak si k tomu pripočítame známych a príbuzných našich pacientov, pýtam sa, ktorými dverami prejde ročne väčšia časť obyvateľov Slovenska, ako tými nemocničnými?“ Podľa prof. J. Glasu človek, ktorý sa ocitá v ohrození života a zdravia, si začína viac uvedomovať aj svoje duchovné potreby. Hľadá zmysel života i choroby. Potrebuje odpustenie, nápravu vzťahov a krívd, potrebuje vedieť, že na svete nežil zbytočne.
Svedectvo pátra Piusa
V nemocnici milosrdných bratov aktívne slúži aj dominikán, páter Pius Majerovič. Na lôžkach už zažil obrátenia, návraty k Bohu, spovede po dlhých rokoch. „Niekedy stačí, keď pri chorom iba sedíte. Hoci nič nehovoríte, ale držíte ho za ruku, ten človek dostane odrazu zvláštnu silu. Ja ďakujem Bohu za dar, že môžem slúžiť chorým, že máme cirkevnú nemocnicu. Tam neslúžime „na zavolanie“, ale chodíme k pacientom pravidelne, do každej izby každý deň. Sú prípady, keď kňaza aj odmietnu. Niekedy katolícki pacienti povedia: „Mám návštevu, pán farár.“ Práve v čase podávania svätého prijímania. Ale zažil som prípad jednej pani, bola to evanjelička a tiež mala v nemocnici návštevu. Bola na izbe s dvoma katolíčkami. Tým som niesol sväté prijímanie. A ona povedala: „Teraz budeme ticho, lebo máme sväté prijímanie. Ja síce neprijímam, ale ja sa s nimi (katolíčkami) modlím.“ Neposlala Pána Ježiša preč! Máme krásne príklady lekárov z ďalších nemocníc, ktorí kňazom povedia: „Pán Boh zaplať, že ste prišli.“ Vidno, že našu službu považujú za dôležitú. Ale už som zažil, keď mi jeden doktor po príchode k pacientovi povedal: A čo, vari už zomiera? Hovorím mu: „Ja nosím život, nie smrť!“ Poznám lekárku z istej nemocnice, ktorá pracuje na oddelení „ARO“ a keď privezú pacienta a nie je k dispozícii kňaz, ona mu šepká do ucha slová „ľútosti.“ Ako pri sv. spovedi. Koľkí zomrú bez toho? Ale ona nato pamätá...To je vzácny prípad spolupráce, lebo kňaz síce príde, pomodlí sa, ale stane sa, že pacient už dokonal. No táto lekárka mu „predostrie“ ľútosť za hriechy, kým ešte žije... Máme teda vzácnych lekárov, ktorí vnímajú, že človek má nielen telo, ale aj nesmrteľnú dušu,“ pridal na púti zdravotníkov svoje svedectvo páter Pius Majerovič.
Modlitba k mučeníkom hospitality:
„Všemohúci Bože, blahorečeným mučeníkom si dal milosť, aby podali svedectvo viery a aby až do smrti urobili viditeľným spolutrpiaceho Krista medzi chudobnými a chorými. Vypočuj nás na ich príhovor a daj nám silu, aby sme vyznávali Tvoje meno a aby sme s láskou a oddanosťou pomáhali našim bratom a sestrám, ktorí potrebujú pomoc. Skrze Krista nášho Pána. Amen.“
Andrea Eliášová, ilustračné foto: archív