Páter Ján Janok vo večnosti

Dňa 26. augusta 2019 zomrel vo veku požehnaných 90 rokov kňaz, člen rehole redemptoristov, ktorý roky obetavo slúžil chorým aj v našej bratislavskej nemocnici milosrdných bratov – páter MUDr. Ján Janok CSsR.

Tí, ktorí ste ho poznali, si ho iste pamätáte ako srdečného, horlivého kňaza, ktorému mimoriadne záležalo na spáse duší. V nemocnici prestal slúžiť až vtedy, keď ho k tomu „prinútila“ choroba. V rozhovoroch priznával, že na kňazstvo čakal dlhých sedemnásť rokov. Ani príkoria režimu ho neodradili od tejto túžby. Vyštudoval aj medicínu a osem rokov pôsobil v Čechách.  

Pohnutý a úctyhodný  život

Narodil sa 2. marca r. 1929 v obci Dlhé Klčovo. Rehoľné sľuby vykonal v roku 1947 a keďže komunisti po vojne v Podolínci zrušili školu, študoval v Gymnáziu v Rožňave a býval v budove malého seminára. Zmaturoval v roku 1949. Z 13. na 14. apríla 1950 prežil Barbarskú noc, bol sústredený na Kralickom Snežníku. 5. septembra bol odvedený do Komárna do PTP (pomocný technický prápor), odkiaľ bol prepustený na Silvestra 1953 a išiel do Bratislavy ku strýkovi, kde býval na priváte. Pracoval v Stavoindustrii, väčšinou na vojenských stavbách. Od 17. novembra do konca pracoval vo Výskumnom ústave priemyslu celulózy, kde robil prekladateľa, lebo dobre ovládal jazyky: ruský, nemecký, anglický a francúzsky. V roku 1955 išiel do Prahy študovať hygienickú službu. Tam ho „zastihlo“  udanie, keďže jeho otec nechcel vstúpiť do družstva. Udanie sa týkalo aj jeho pobytu u redemptoristov. A tak vo štvrtom ročníku bol vylúčený zo školy. Po odvolaní pokračoval v štúdiu, ktoré úspešne ukončil. Dostal možnosť pracovať ako lekár v Bardejove. V roku 1968 sa prihlásil do seminára. Keďže v Bratislave nechceli prijať  tých, ktorí mali už nejaké školy alebo boli rehoľníkmi, redemptoristi sa rozhodli pre štúdium v Čechách. Kňazskú vysviacku mal 28. februára 1971. Vysvätil ho biskup Štěpán Trochta. Keďže nedostal súhlas pôsobiť na Slovensku, odišiel do Liberca ako výpomocný duchovný. Na jar 1977 dostal pozvanie pracovať v Košickej diecéze, aj z dôvodu starostlivosti o starých rodičov. Po dvoch rokoch vybavovania  nakoniec súhlas dostal a 1. júna začal pôsobiť ako kaplán v Košiciach-  v Dóme, mal na starosti aj Košickú Novú Ves. Okrem toho od r. 1986 bol viceprovinciálom rehole. ŠtB prejavila o neho záujem už od roku 1962 v Bardejove. Spoluprácu odmietal, preto naňho  nasadili odpočúvanie telefónov, kontrolovali mu aj poštu. November 1989 a pád komunizmu považoval páter Ján Janok za Boží zázrak, ako to uviedol v rozhovoroch. Povedal: „Ja som nesmierne vďačný, že som vydržal. Pre mňa bol oporou strýko, ktorý ma potiahol vlastne sem a potom vždycky mi  bol oporou, príkladom.“ Podieľal sa na obnovení života redemptoristov na Slovensku. Roky požehnanej staroby prežil v Bratislave, kde s radosťou viedol kňazský a komunitný život, staral sa o rehoľný dorast, duchovne viedol členov hnutia Fokoláre, vypomáhal a slúžil chorým.

Pátrovi Jánovi Janokovi bola v r. 2018 spolu s ďalšími trinástimi príslušníkmi PTP udelená Pamätná medaila ministra obrany III. stupňa. Rozlúčka so zosnulým bola naplánovaná na 3. septembra 2019 o 11. 30 hodine – sv. omša sa bude konať v bratislavskom kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho na Kramároch a po nej o 13.30 hod. pohrebné obrady na Martinskom cintoríne v Bratislave.

Svedectvo pátra Janoka

Prinášame aspoň krátke svedectvo z rozhovoru, ktorý s ním uverejnila web stránka redemptoristov: „Čo som si za tie roky najviac všimol, je to, že pacienti – zvlášť ti ťažko chorí a zomierajúci – zo všetkého najviac potrebujú lásku. Ak chce niekto pracovať v zdravotníctve bez toho, aby sa rozhodol milovať do krajnosti a úplne sa obetovať, nech tam radšej ani nejde! Raz som si na onkológii všimol pacienta. Chlap okolo štyridsiatky, veľmi nepokojný; aby si neublížil, museli mu priviazať ruky. Spýtal som sa sestričky, čo mu je. „Rakovina hrtanu. Čoskoro zomrie.“ Chvíľu som naňho hľadel a potom som sestričku poprosil, aby ho odviazali. Sadol som si k nemu, chytil za ruku a modlil sa. Po chvíli chlap, ktorý sa pred chvíľou ešte hádzal sem-tam, sa upokojil a zaspal. Odvtedy som sa pri ňom takmer každý deň zastavil. Chytil som ho za ruku, pohladil po tvári. Po niekoľkých dňoch som sa s ním pokúsil rozprávať. Veľmi sa mu nechcelo, zvlášť keď zistil, že som kňaz. Ale predsa sa pomaly ľady lámali. Aj s jeho telom sa začalo čosi diať. Zrazu si vedel sadnúť, ba po nejakom čase ma jedného dňa čakal na chodbe. Stali sme sa kamarátmi. Odvtedy ma vyčkával každý deň na chodbe. Rozprávali sme o všetkom možnom, aj o Bohu. Ale jedného dňa ma nečakal. „Sestrička, kde je ten pán?“ „Páterko stal sa zázrak. Odišiel domov. Zdravý.“

Každý deň prechádzam nemocničnými izbami a pýtam sa, či niekto nechce prijať sviatosť zmierenia. Často počúvam odpovede: „Spoveď? Zajtra.“ Koľkí však mi už na druhý deň nemohli nič povedať. A koľkí, ktorí uznali, že zajtra má byť dnes, šťastne zomreli zmierení s Bohom aj so sebou. Bol som udeliť sviatosť pomazania chorých jednému staršiemu pánovi. Už vôbec nekomunikoval, len nehybne ležal. Keď som pri obradoch vložil ruky na jeho hlavu, začalo ho trhať a hádzať. Zľakol som sa a celá rodina so mnou. Avšak pokračoval som vo vysluhovaní sviatosti. Po záverečnom požehnaní sa muž upokojil, začal pokojne zhlboka dýchať a na tvári sa mu objavil výraz pokoja. Pokojne zomrel o dva dni.“

Ďakujeme za príklad obetavosti pátra Janoka.

Odpočinutie večné daj mu ó, Pane a svetlo večné nech mu svieti, nech odpočíva v pokoji po statočne prežitom živote na zemi, v službe dušiam.

Pripájame aj audio svedectvo pátra Janoka, ktoré uverejnilo Rádio Vatikán 9.6. 2014, kde hovorí aj o svojej službe v bratislavskej nemocnici milosrdných bratov.

Andrea Eliášová, snímka: archív rehole redemptoristov