Sv. Benedikt Menni: rehoľu obnovil cez utrpenie a príkoria

Pri svojej slávnostnej rehoľnej profesii napísal: „ Ó, Pane, prajem si pracovať pre moju rehoľu až do posledného dychu.“ A to svätý Benedikt Menni aj „do bodky“ naplnil! 

Hugo Maria Körbel v jeho životopise napísal:  „Ešte v deň jeho narodenia (11. marca 1841) ho skropila voda, ktorá otvára bránu do večného života. V kostole Santa Maria della Fontana dostal novorodenec pri krste mená  Angelo Ercole. Milosť predpokladá povahu, ktorú malý Anjel (Angelo) Herkules (Ercole) dostal do vienka, totiž ducha viery, pestovanie modlitby, podporu a nadšenie pri návšteve bohoslužieb, čestnosť, dôsledne kresťanský život, duševnú silu a veľkú lásku k chudobným: vlastnosti, ktoré budú pre neho dôležité po celý život.“

Stretnutie s milosrdnými bratmi

Mimochodom, pochádzal z dnes ťažko skúšanej talianskej Lombardie. V životopise spomínaného autora, ktorý vyšiel knižne pod názvom Pečať kríža (vydal Lúč, 1999) sa dozvedáme, že  od šestnástich rokov  Angelo  Ercole denne chodil na bohoslužby, ako sedemnásťročný začal denne praktizovať  modlitbu ruženca. Mal však iba sedem rokov, keď v Miláne vypuklo päťdňové povstanie a neskôr v r. 1859  vojna, v ktorej Taliansko s Francúzskom bojovali proti Rakúsku.  Aké stopy to zanechalo v duši chlapca? H.M. Körbel o tom píše: „Medzi dobrovoľníkmi, ktorí zranených vojakov na nosidlách prenášajú do blízkej nemocnice milosrdných bratov, nachádzame aj nášho Ercola. I na stanici, i v nemocnici sa mladý Menni stretáva s Hospitálskymi bratmi sv. Jána z Boha, ktorých nezištná oddanosť pri ošetrovaní ranených bez rozdielu národnosti na neho veľmi zapôsobila...Takmer súčasne odopne francúzsky cisár Napoleon III. v Miláne odznak svojej najvyššej hodnosti a pripne ho na habit priorovi milánskej nemocnice milosrdných bratov. Stretnutie s milosrdnými bratmi prináša nášmu Ercolovi Mennimu vytúžené jasno o jeho povolaní. Prehlbuje svoje modlitby a vykonáva duchovné cvičenia, potom sa 20. apríla 1860 predstaví u provinciála rehole v milánskej konventskej nemocnici. Jeho žiadosti o prijatie sa veľmi rýchlo vyhovie. Zisťovania ukázali, že ide o nábožensky veľmi angažovaného mladíka, ktorý úplne spĺňa podmienky prijatia, stanovené sv. Jánom z Boha.“  A tak si Ercole Menni 1. mája 1860 oblieka rehoľný habit a dostáva rehoľné meno Benedikt. Vtedajší predstavení rehole iste netušili, aký klenot v jeho osobe do rehole prijali a ani on sám netušil, aké obrie prekážky bude musieť ako rehoľník i kňaz zdolávať.  

Čím sa zapísal do dejín rehole?

Vtedajší generálny prior ho po prijatí zákona o rušení kláštorov v Taliansku (1866) posiela obnoviť rehoľu v Španielsku. Dobové problémy a súvislosti približuje pripojená audio ukážka z knihy Pečať kríža (mp3 formát, vznikla v Rádiu Lumen v spolupráci s rehoľou milosrdných bratov na Slovensku, interpret Rastislav Sokol). Ako pripomína H. M. Körbel: „Treba vedieť čítať medzi riadkami, aby sme si vedeli predstaviť útrapy ako útek, núdza, hlad, špicľovanie a väznenie, ktorým boli vystavení páter Menni a prví bratia. Pri tomto všetkom nikdy nezabudol na svoju úlohu oživiť rehoľu a jej dielo lásky.“ Historickou udalosťou pre celú rehoľu sa stal 22.  august 1878, keď páter Benedikt podpísal verejnú listinu o odovzdaní kostola a kláštora v Granade s relikviami a pamiatkami sv. Jána z Boha.  Dňa 8. septembra 1878 prevzal generálny prior z rúk arcibiskupa kostol a tým aj veľkú svätyňu Hospitálskej rehole. „K mnohým založeným zariadeniam, ktoré v Španielsku nasledovali, pribudlo vďaka neúnavnému nadšeniu „obnoviteľa“  niekoľko zariadení i v Mexiku a Portugalsku,“ dozvedáme sa z knihy Pečať kríža. Medzi nimi boli viaceré ústavy pre duševne chorých,  s ktorými sa nik nechcel zaoberať.  Už v r. 1884 bolo v Španielsku a Portugalsku toľko milosrdných bratov, že mohli utvoriť samostatnú provinciu. Páter Benedikt sa stal prvým provinciálom. Zvolili ho niekoľkokrát  - jedno obdobie za druhým, takže ostal v tomto úrade až do r. 1903. „Avšak bolo by nesprávne,“ ako zdorazňuje životopisec, „keby sme v ňom videli iba špičkového „manažéra.“ Páter Menni bol v prvom rade Božím mužom, regulérnym rehoľníkom, pokorným človekom, ktorého sústavná modlitba znela: „Pane, ja si nedôverujem, a celú svoju dôveru vkladám do Teba. Odovzdávam sa celý do Tvojich rúk....O 23 rokov neskôr vyhlasuje Benedikt Menni začiatok spoločenstva hospitálskych sestier Srdca Ježišovho.“ On sám založil trinásť ústavov určených prevažne pre duševne postihnuté ženy, no nebolo to bez obiet a obetí. V životopise k tomu čítame. „Semeno, ktoré zasial páter Menni, vzišlo po tom, čo bolo skropené mnohými, mnohými obetami. Avšak Pán žiadal ešte jednu poslednú, veľkú obetu. V malom, novom materskom dome, ktorý sa zmysluplne volal Dom granátového jablka, bolo pri narastajúcom počte sestier miesto aj pre prvé pacientky. Jedného sparného augustového dňa roku 1883 dostala istá pacientka záchvat zúrivosti. Dve sestry sa k nej ponáhľali, aby ju upokojili.  Duševne chorá žena im strhla z hlavy závoj a oni sa bránili pred ďalšími útokmi. Prechádzala okolo predstavená Giuseppina Reciová a postavila sa medzi ne. Pacientka sa na ňu vrhla a bila ju. Sestra len zvolala: „To je koniec!“ Po dvoch mesiacoch utrpenia zomiera ako obeť lásky k blížnemu. Jej testament znie: „Milujte sa navzájom a majte veľkú lásku k úbohým chorým, obzvlášť ťažkým prípadom.“ Jej smrť priniesla požehnanie v podobe rozvinutia a rozšírenia hospitálskych sestier,“ vykresľuje H.M. Korbel. 

Cez ohovárania a príkoria ako na kríži

Ťažké roky sv. Benedikta Menniho v Španielsku dokresľujú ďalšie udalosti jeho krížovej cesty, na ktorej nechýbalo špehovanie, udavačstvo,  ohováranie.  Po roku 1911 čakala pátra Menniho nemenej ťažká misia: bol vymenovaný za generálneho predstaveného rehole, no mal „nepriateľov“, ktorí sa mu snažili sťažiť pôsobenie. Nechcel vyvolávať rozpory a preto sa už po roku, v júni 1912 vzdal úradu generálneho predstaveného. Čo o tom píše životopisec? „ Pri svojej poslednej audiencii u Sv. Otca Pia X. po svojom odstúpení z funkcie generálneho priora povedal: „Svätý otec, musel som sa postaviť pred všetky možné súdy sveta (politické, civilné, cirkevné). Tak, ako som šťastne obstál pred všetkými týmito tribunálmi, tak si teraz želám, aby som bol pred súdom Božím oslobodený a aby som dosiahol jeho milosrdenstvo.“ Pri audiencii mu pápež povedal: „Teraz sa môžete venovať modlitbe a rozjímaniu“. V septembri 1912 odcestoval do Paríža. Tam ho v marci 1913 postihla mozgová príhoda. „Všetkým odpúšťam a modlím sa za svojich žalobcov, ktorí mojej duši tak dobre robia,“ povedal sestrám tesne pred smrťou.  Po dlhom boji so smrťou skonal 24. apríla 1914.  Pomenovali po ňom aj ulicu v Ciempozuelos.

Zázraky na jeho príhovor

Veľa udalostí spočiatku brzdilo proces jeho beatifikácie (prvá a druhá svetová vojna, revolúcie, občianska vojna,), ale  po roku 1945 proces blahorečenia v Španielsku a neskôr aj v Ríme napredoval. V r. 1982 prehlásili hrdinskosť jeho čností a po uznaní zázračného uzdravenia kostnej tuberkulózy jednej sestry nasledovalo 23. júna 1985 slávnostné blahorečenie. V deň  slávnosti Krista Kráľa 21. novembra 1999  - po uznaní ďalšieho zázraku, ktorým bolo vyliečenie karcinómu močového mechúra španielskej sestry – bol svätorečený.  Pre svojich nasledovníkov a kongregáciu hospitálskych sestier zanechal ako testament šesť slov, v ktorých je obsiahnutý jeho duchovný postoj  a tvrdá cesta k svätosti: modliť sa, pracovať, znášať, trpieť, milovať a mlčať. Svätý Benedikt  Menni, oroduj za nás!

Andrea Eliášová, foto: internet