Byť pokorný znamená vždy zaujať posledné miesto?

Bratia a sestry v Kristovi!

Dnes sa zamyslime nad tým, ako sa treba správať a aký máme postoj, vzťah k pokore a pýche.

V prvom liturgickom čítaní sme boli poučení o tom, že je lepšie zaujať pokojný spôsob správania a práce. Konať, plniť si povinnosti v tichosti. To znamená, že je lepšie vykonať, ako sa búriť proti nespravodlivosti tohto sveta.

Pán prichádza človeku na pomoc v tichosti. Človeku, ktorý sa nebúri – hovorí žalmista.

Svätý Pavol nás potešuje, že síce sme poslaní do sveta plného nespravodlivosti, nepokoja, neprávosti a aj nedokonalosti, ale dáva nám silu tieto ťažkosti prekonávať tichosťou a poctivým konaním svojich povinností. Čo prirodzene urobí človek, ktorý bol pozvaný na hostinu? Buď si sadne dopredu alebo zostane sedieť vzadu. Tu nastane konflikt „vo vnútri“, ani jedno, ani druhé riešenie nie je dobré. Čo teda urobiť? Stať sa dobrým pozorovateľom okolia a prijať svoju úlohu, ktorá mu bola ponúknutá od večnosti. Ak som pozvaný a hostiteľ ma pozval  a posadil na určené miesto, je to moje vyvolenie a poslanie. Ale môže sa stať situácia, že príde nečakane „vyvolenejší.“ Človek, ktorý si zaslúži prednosť. Ja by som vo svojej sebaistote mal mať toľko pokory, aby som mu uvoľnil miesto. Lebo zotrvávanie na mojom mieste, ktoré som zaujal, je prejav pýchy, či sedím vpredu alebo vzadu.

To je poučenie dnešného evanjelia pre nás. Dostal som dar, talent na používanie pre spoločné dobro a použitie záleží od mojej slobodnej vôle, či ho použijem pre svoje dobro, svoju pýchu a nadradenosť alebo v pokore prijmem miesto, ktoré mi vyplynie z prítomnej situácie, okamihu. Amen.

(Homília prednesená 28. 8. 2016 v Kostole Návštevy Panny Márie – milosrdných bratov v Bratislave)

Ilustračné foto: archív rehole – dielo rezbára Juraja Mertuša (sv. Ján z Boha)