Dve výročia frátra Fabiána Mačeja OH – obnoviteľa rehole
Vo februári tohto roku (18.2.) uplynie sto rokov od narodenia rehoľného brata Fabiána Mačeja OH, ktorý po páde komunizmu pomohol vrátiť kláštor Milosrdných bratov v Bratislave i budovu našej nemocnice späť do správy rehole. Dňa 25. marca t. r. si zároveň pripomenieme dvadsať rokov od jeho úmrtia.
Riaditeľ našej Univerzitnej nemocnice s poliklinikou Milosrdných bratov v Bratislave JUDr. Michal Tinák pomáhal frátrovi Fabiánovi s procesom reštitúcií. Boli si navzájom oporou a fráter Fabián sa ešte dožil 1. januára 1995, keď budovu nemocnice po desaťročiach slávnostne prevzala rehoľa, ktorej ju komunistický režim odobral v r. 1948. Vznikla pred vyše 340-timi rokmi. Dnes patrí k najvyhľadávanejším, ročne ju navštívi okolo 270 000 pacientov.
Podľa brata Richarda Jombíka OH, súčasného priora bratislavského kláštora Milosrdných bratov, brat Fabián po páde komunizmu najprv uvažoval o odchode do Viedne, kde mal priateľov - spolubratov, ktorí by ho tam boli prijali, aby si mohol v pokoji užiť starobu, avšak túžba obnoviť rehoľu na Slovensku bola silnejšia a tak napokon zostal v Bratislave. „Ako sedemdesiatročný začal hľadať po úradoch a archívoch materiály, ktoré by pomohli návratu kláštora i nemocnice Milosrdných bratov v Bratislave, Skalici a v Spišskom Podhradí späť do správy rehole. Robil to tak, aby tí, ktorí sa nachádzali v rehoľných priestoroch, mohli v pokoji nažívať a videli v nej cirkevnú organizáciu, ktorá pomáha. Napriek veku bol otvorený novým veciam v Cirkvi, ktoré prišli po Druhom vatikánskom koncile a zároveň vedel udržať to zdravé a dobré, čo žili bratia v dobe pred koncilom: modlitba a duchovný život boli na prvom mieste a potom bola práca a spoločenstvo. Našiel slovo rovnako s chudobným bezdomovcom, ako aj s osobnosťami verejného života.“
Pohnutý život
Fráter Fabián prežil pohnutý život. Narodil sa v USA, vo Windberi v Pennsylvánii, v slovenskej osade sv. Cyrila a Metoda, v diecéze Harrisburg 18. februára v roku 1917. No už ako päťročný sa vrátil s rodičmi na Slovensko do obce Kobyly (Košická diecéza.) Keď mal dvanásť rokov, vstúpil do juvenátu kongregácie Spoločnosti Božieho Slova v Štiavniku, kde navštevoval gymnázium. Neskôr absolvoval noviciát v rakúskom Mödlingu, no v r. 1944 z rehole dobrovoľne vystúpil pre vstup do armády (počas vojny). Po nej sa prihlásil do Hospitálskej rehole sv. Jána z Boha, k čomu mal aj odporúčanie provinciála misijnej spoločnosti. Noviciát začal v Prahe, pokračoval v Skalici, kde zložil prvé rehoľné sľuby, v júni 1950 získal ošetrovateľský diplom a ukončil zdravotnú školu. Dňa 1. júna 1952 zložil večné sľuby. V tom čase už vrcholilo obdobie represálií komunistického režimu voči reholiam a tak 14. decembra 1956 bol spolu s ostatnými členmi kláštora v Skalici deportovaný do Charitného ústavu v Ivánke pri Nitre. V rokoch 1957 – 59 pracoval ako ošetrovateľ v levočskej nemocnici, deväť rokov bol ošetrovateľom vo Veľkých Levároch. Od roku 1968 až do dôchodku pôsobil v liečebnom ústave Hronovce – Čajakovo. O niekoľko rokov neskôr sa stal zástupcom viceprovinciála a po revolúcii 1989 sám viedol rehoľu na Slovensku ako provinciál. Je pochovaný v krypte bratislavského kláštora Milosrdných bratov. Po jeho úmrtí sa Hospitálska rehoľa stala súčasťou Rakúskej provincie a ako delegatúra je dodnes jej súčasťou.
K mladým pristupoval ako otec
Bývalý prior bratislavského kláštora brat Ján Karlík, ktorý v súčasnosti pôsobí na Morave, si naňho predčasom zaspomínal takto: „Som rád, že práve on ma prijímal do rehole. Mal humor a bol odvážny. Staral sa o nás v kláštore ako otec. A mal rád mladých. Záležalo mu na tom, aby komunizmom odňaté naše budovy, ktoré kedysi ľudia zverili Milosrdným bratom, naďalej slúžili chorým a chudobným. Ja som prišiel do rehole na základe inzerátu otca Fabiána v Katolíckych novinách, keď som na sviatok Všetkých svätých ráno o 3:00 hod. sediac na vlakovej stanici čítal oznam o tom, že Milosrdní bratia pozývajú záujemcov do rehole: „Ak ešte nemáš 30 rokov a chceš pomáhať chorým ako Milosrdný brat, pridaj sa k nám!“ V tom momente som si uvedomil: „To predsa myslia mňa, veď mňa volajú! No v zapätí mi mysľou ešte prebehla úsmevná myšlienka: Už som bol všade, len v kláštore som ešte nebol. Tak sa musím nato hneď pozrieť“. Po mnohých spletitých skúsenostiach som bol v štádiu hľadania povolania a tak som ešte v to novembrové ráno 1990 neisto zaklopal na dvere kláštora. Fráter Fabián ma prijal po rannej bohoslužbe v miestnosti pri bočnom vchode do kostola a pýtal sa ma, čo ma sem privádza. Povedal som mu: „Som vlastne úspešný mladý človek, dosiahol som všetko, po čom som túžil, ale nemám z toho radosť a niečo mi chýba, niečo hľadám a neviem, čo to je.“ Ako jednému z prvých kandidátov na prijatie do rehoľného spoločenstva Milosrdných bratov po 40 rokoch na Slovensku mi otec otec Fabián často do až polnoci rozprával zaujímavé zážitky z jeho života, ktorý aj napriek tomu že ho po dlhé roky nemohol žiť v rehoľnom spoločenstve, ho vždy smeroval na lásku k blížnemu tak, ako je kompas nasmerovaný na sever. Takto som s ním mohol prežiť krásnych 8 mesiacov ako čakateľ v Bratislave, počúvať jeho bohatým životným skúsenostiam a sledovať ako sa snaží “zachrániť“ pre Hospitálsku rehoľu to, čo ešte s nej na Slovensku zostalo.“ Brat Ján Karlík si v súvislosti s frátrom Fabiánom zaspomínal aj nato, ako mu z prežitého prezradil aj nasledovné: „Do Druhej svetovej vojny bol poslaný ako mladý slovenský vojak – zdravotník, ktorý sa za štyri roky vojenskej služby dostal zo Slovenska cez Rusko až do Talianska. O vojne hovoril nielen v takej podobe, ako videl umierať mladých chlapov na fronte, ktorý volali na Boha a na matku, ale aj o nekonečných presunoch z miesta na miesto, na ktorých číhali na nich (vojakov) nielen veľké nebezpečenstvá, ale aj mnoho ľudskosti – rád spomínal na istú svadbu v Taliansku, na ktorú bol pozvaný spolu s ruskými a nemeckými vojakmi a z úcty k rodine sa celú svadbu nedotkli zbraní odložených pod stolom.“
Spomienka novinárky
Renáta Ivanová pred rokmi ako novinárka zaklopala na dvere bratislavského kláštora Milosrdných bratov, keď potrebovala urobiť interview pre denník Hlas ľudu v rámci cyklu o reholiach. Vedela, že predstavený nerád otvára novinárom, ale fráter Fabián ju prijal. Pamätá si dodnes, ako jej hovoril o tom, že bol poverený úlohou oživiť tradíciu Milosrdných bratov u nás. „Hovoril o tom, ako chodil po všetkých možných úradoch a všade sa naňho dívali cez prsty. Prezradil, ako sa mu postupne podarilo vytvoriť „osadenstvo“ kláštora, ktoré malo vtedy dosť vysoký vekový priemer (totalitu prežili len štyria rehoľníci) a ako prežíval návrat bratov do kláštora. Spomínal, ako ho v päťdesiatych rokoch z kláštora vyhnali iba v nohaviciach a v košeli, zavreli do väzenia, ako bol potupovaný. Zhovárali sme sa niekoľko hodín. Získala som poznanie, ktoré si uchovávam: že to bol nesmierne múdry, rozhľadený, citlivý a pokorný človek. Rozhovor s ním, jeho osobnosť, zanechali vo mne silný dojem,“ prezradila Renáta Ivanová z Bratislavy.
V kostole Milosrdných bratov v Bratislave bude v súvislosti s dvoma výročiami frátra Fabiána v marci aj sv. omša zaňho a jeho dušu.
Andrea Eliášová, foto: archív rehole (portrét frátra Faniána Mačeja)