Mestu chýba vzájomné prepojenie organizácií, ktoré pomáhajú ľuďom na ulici

„Mesto musí zmeniť doterajší prístup k problematike bezdomovectva,“ povedal bratislavský primátor Milan Ftáčnik po plánovanej obhliadke vybraných zariadení, ktoré poskytujú služby a pomoc ľuďom bez strechy nad hlavou. Tá sa konala v druhej polovici októbra. Primátor sa na nej podrobnejšie oboznámil so situáciou ľudí bez domova, ktorí žijú v hlavnom meste a zmapoval pomoc i služby, ktoré sú im poskytované. Netajil sa tým, že zatiaľ by prístup a služby pre bezdomovcov v meste oznámkoval známkou 3 mínus až 4. Na druhej strane, z nového denného útulku pre ľudí bez domova na Hattalovej ulici, ktorý prevádzkuje rehoľa Milosrdných bratov, odchádzal nadšený a povedal, že návšteva v ňom predčila jeho očakávania. Ako hodnotíte návštevu v Domovesv. Jána z Boha? Objavili ste aj tu nedostatky či rezervy? Táto návšteva predčila moje očakávania v tom, že tam vládne poriadok, systém a je tam aj veľmi láskavý vzťah k bezdomovcom, ktorí do zariadenia prichádzajú. Milosrdní bratia tu vybudovali jeden veľmi dôležitý bod na mape zariadení, ktoré sa venujú práci s bezdomovcami. Toto ich denné zariadenie je svojho druhu jediné a z tohto pohľadu je možné sa od nich naučiť, ako to robiť a rozširovať tieto skúsenosti ďalej, aby sme takéto zariadenia ponúkli aj do iných mestských častí, pretože sem nemôže prísť celá Bratislava. S Milosrdnými bratmi z Hospitálskej rehole sme sa stretli už na diskusii na pôde magistrátu, kde boli aj viaceré organizácie pracujúce s bezdomovcami. Spolu sme diskutovali o tom, ako sa v tejto oblasti pohnúť ďalej, pretože tu chýba prepojenie medzi jednotlivými subjektami a najmä chýba aktívnejší vstup mesta. Ja som prisľúbil za mesto, že chceme byť aktívni, chceme zlepšiť situáciu a som rád, že nachádzame partnerov, ktorí majú konkrétne skúsenosti. Uvažujete teda nielen v dimenziách fi nančnej pomoci, ale aj konkrétnej materiálnej pomoci? Samozrejme, že financie sú súčasťou diskusie, ktorou sa budeme zaoberať vtedy, keď budeme rozhodovať o koncepcii práce s bezdomovcami. Ja mám ambíciu predložiť takýto materiál do mestského zastupiteľstva a nechcem ho predložiť len na základe skúseností mesta a našich zamestnancov. Chcem do toho zahrnúť všetky subjekty, či sú to cirkevné organizácie, občianske združenia alebo dobrovoľníci, ktorí pracujú v tejto oblasti. Pokúsime sa vytvoriť ucelený materiál, predstavu, ako by systém mohol fungovať. Subjektom, ktorý to dá dohromady, by mohlo byť mesto a povedzme jedna z tých najsilnejších organizácií, ktorá tu je. Dôležité však je vytvoriť systém, ktorý by vyšpecifi koval, aké typy zariadení a aké ponuky máme pre konkrétne skupiny bezdomovcov, s cieľom čo najväčší počet z nich vrátiť do normálneho života. K tomuto cieľu niekedy vedie veľmi dlhá cesta. Samosprávy na túto činnosť nedostávajú nijaké osobitné peniaze, hoci v istom zmysle sú aj títo ľudia nositeľmi daní, dostávame na nich dane, tzv. podielové, teda počíta sa s tým, že sa postaráme aj o túto skupinu občanov. A to nedokážeme urobiť sami. Peniaze sú limitujúcim faktorom, ale podľa mňa nie jediným. Musíme vymyslieť aj fungujúci systém práce. Keby sme totiž aj postavili zariadenia len na okraji mesta a bezdomovci sa nám koncentrujú v strede mesta, čo sme tým vyriešili? Ako ich dostaneme do tých zariadení? Čiže systém musí fungovať tak, aby podchytil konkrétneho bezdomovca tam, kde žije, ukázal mu, že je aj iná cesta, ako život na ulici a ponúkol mu riešenie. Keby ste mali túto starostlivosť oznámkovať na základe vašich doterajších poznatkov o tom, ako sa hlavné mesto stará a zaujíma o bezdomovcov, ako by ste ju klasifikovali? Bratislave by som dal známku 3 mínus až štvorku. To je realita. Ja som doteraz nevidel ucelenú koncepciu práce s bezdomovcami. Za uplynulých dvadsať rokov sa v meste nevytvoril fungujúci prístup, robia sa iba jednotlivé kroky. Preto si myslím, že treba byť v hodnotení prísny. Netvrdím, že sa nám hneď podarí všetko zlepšiť na jednotku, bol by som veľmi rád, keby sme sa zo známky 3 mínus dokázali posunúť niekde na známku 2. Teda, že by pribudli ďalšie možnosti, vytvorila by sa sieť spolupracujúcich organizácií, pre ktorých mesto a jeho mestské časti hrajú veľmi dôležitú úlohu. Keby systém začal fungovať a priniesol výsledky, potom by sme mali aj dôvod investovať ďalšie zdroje do budovania ďalších zariadení. Ak sa bude každý hrať len na svojom piesočku, ako to bolo doteraz, tak efekt bude podstatne nižší. Preto som presvedčený, že mesto musí zmeniť prístup. Navrhol som teda inštitúciám, ktoré pracujú v tejto oblasti: poďme spolu vytvoriť predstavu, ako by sme chceli, aby to fungovalo. Ponúknime ju poslancom, schváľme ju a poďme ju potom krok za krokom napĺňať. Nedá sa to zmeniť z roka na rok, ale postupnými krokmi - každý rok urobiť nejaký posun dopredu. Spomeniete si ešte, kedy ste sa prvýkrát stretli s problematikou bezdomovectva? Bolo to pri nejakom náhodnom stretnutí s bezdomovcom alebo v komunálnej politike? Keď sa človek prechádza centrom mesta, tak sa jednoducho stretne s bezdomovcami. Mnohí z nich ma poznajú, zdravia. Každý deň vstupujem do Starého Mesta a často ich stretávam. Dalo by sa teda povedať, že mám „svojich bezdomovcov.“ S mnohými sa pozdravím, keď idem ráno do práce a večer, keď sa neskoro vraciam, tak si vzájomne zakývame, lebo vieme o sebe. A často sa im snažím aj pomôcť, pretože sa na mňa obracajú, keď nevedia, ako ďalej. Ak môžem, pomôžem. Nereagujem však na takých, ktorí si myslia, že človek jednorázovo vyrieši ich problém a pritom sa spoliehajú len na iných. Niečo musím „cítiť“ aj na tej druhej strane. Vtedy mám pocit, že pomoc má zmysel. Takže problém ľudí na ulici „stretávam“ denne. Andrea Eliášová, Zdroj: Bratislavský kuriér, dvojtýždenník, 7. 11. 2011, č.19 / 2011