Chýbajúcu nemocnicu na bezručovej zatiaľ nemáme ako nahradiť

ROZHOVOR s primárkou a poslankyňou HALKOU LEŽOVIČOVOU

Zdravotníctvo nemá na Slovensku na ružiach ustlané. Kde si nevie rady štát, ťažko môže zachrániť situáciu samospráva. V Starom Meste však poznáme príklad toho, že aj zdravotná starostlivosť sa dá prevádzkovať bez dlžôb. O zdravotníctve v tejto mestskej časti, ale nielen o ňom sme sa porozprávali s primárkou rehabilitačného oddelenia Nemocnice s poliklinikou u Milosrdných bratov a zároveň sta-romestskou poslankyňou MUDr. Halkou Ležovičovou.

Nie ste len komunálna politička a ako odborník prizvaná aj do mestskej sociálnej komisie, ale ste aj primárka rehabilitačného oddelenia Nemocnice u Milosrdných bratov. Čo hovoríte na situáciu zdravotníctva v Starom Meste, kde je momentálne jediné špičkové zdravotnícke zariadenie?

V tejto nemocnici som 30 rokov. Je to najstaršia nemocnica v Bratislave, má vyše tri storočia a celý čas fungovala ako nemocnica. Prežila aj komunistov a po revolúcii to bola prvá neštátna cirkevná nemocnica, ktorú prebral na Slovensku rád, avšak bola v zúfalom stave. Milosrdní bratia sú u nás už vymretí. Mali sme šiestich ležiacich bratov a jeden bol aktívny. On začal vybavovať rekonštrukciu, ale keďže bratov bolo málo, tak nemocnicu pridelili k rakúskej provincii. Tento brat bol veľmi neodbytný, zomrel ako osemdesiat ročný, ale štyri roky toľko otravoval bratov v Rakúsku, až sa rozhodli investovať. Predali nejaký penzión a peniaze išli na opravu našej nemocnice. V náplni rádu je, že ide o nemocnicu prvého kontaktu pre núdznych a chorých, tak minister Šagát musel podpísať, že nás nevylúči zo siete základných zariadení. Nemôže sa z nás teda stať súkromná nemocnica, kde sa bude platiť, lebo nás rád zruší. Veľkým problémom Starého Mesta je, že prišlo o polikliniku, o miesto, kde sedia praktickí lekári. My, ako mestská časť, sme veľmi chceli poliklinickú časť nemocnice Bezručova, zriadili by sme tam oddelenie pre dlhodobo chorých a mali by sme tu kompletnú zdravotnú starostlivosť, ale zdravotníctvo nám to nechcelo zveriť. Pôvodne to bola poliklinika Starého Mesta, ale potom sa za niektorého ministra tieto zariadenia začali rušiť. Takže nám nemocnicu zobrali a naposledy odtiaľ odišli aj praktickí lekári. Zatiaľ nemáme možnosti, aby sme tieto chýbajúce zdravotné služby Staromešťanom zabezpečili. Nemáme vyše 14 miliónov eur, aby sme kúpili padajúcu budovu, do ktorej treba rovnakú sumu zainvestovať. Mali by sme problém, ako ju spojazdniť, aj keby sme ju dostali za korunu. Myslím si, že Nemocnica Milosrdných bratov bola naozaj v hroznom stave. Bola mokrá, ne-zariadená... a spravila sa z nej jedna špičková, dovolím si povedať, jedna z najkrajších nemocníc na Slovensku, kde je všetko ekonomicky využité. Máme dvoj, trojposteľové izby podľa európskej normy, s televíziou, s bezbariérovým sociálnym zariadením, s veľkými chodbami... Presne takým istým spôsobom, keby sa nešpekulovalo, mohla sa zrekonštruovať nemocnica na Mickiewiczovej za peniaze z predaja iných nemocničných priestorov. Nemocnicu Milosrdných bratov sme opravili za plnej prevádzky - prekladali sme pacientov, pracovali sme za plachtami a spravilo sa to. Keď sa naša nemocnica dala zrekonštruovať, dala by sa aj Mickiewiczova, pretože to je pavilónový systém budovy. Na Milosrdných bratov sme dostali necelých jedenásť miliónov eur, ale s podmienkou, že nemocnica bude počas opravy v prevádzke a musí byť zariadená a vybavená v stanovenom termíne. Odvtedy verím, že sa dajú dodržať aj termíny, aj peniaze. Sme nemocnica, ktorá nemá dotácie, musíme sa uživiť sami a nesmieme mať dlžoby, lebo sme neštátne zariadenie. Dostaneme len to, čo nám ráči zaplatiť poisťovňa, a dokážeme fungovať bez dlžôb.

Popri medicíne ste už tretie volebné obdobie aj poslankyňou v Starom Meste. Aké záväzky ste si dali na začiatku a čo sa vám podarilo splniť?

Poslankyňou som už tretievolebné obdobie a rovnako dlho som v sociálnej komisii. Moja ab-solútna priorita je sociálna politika Starého Mesta a tam mám dve cieľové skupiny – mladé rodiny a ich deti a seniorov. Problematika, ktorá ma trápi už jedenásty rok, je zariadenie základných umeleckých škôl. Považujem ich za veľmi dôležité voľnočasové aktivity, ktoré by mali byť dostupné všetkým deťom, nie len pre géniov a absolútne nadaných. Je to aktivita, pri ktorej z vlastnej skúsenosti viem, že mám deti tri dni do týždňa preč, ale viem kde. Okrem toho sa musia ešte doma tejto aktivite venovať a rozvíja sa aj vnímanie dieťaťa. Nezáleží na tom, či ide o balet, výtvarnú alebo hudobnú. V Starom Meste sme mali ZUŠ veľmi dobre vybudované. Teraz je problém s priestormi na Panenskej a do dnes sa mi nepodarilo dotiahnuť do konca, pretože ide o záležitosti mesta. V každej školskej komisii, aj keď škola patrí pod mesto, je jeden poslanec za príslušnú mestskú časť. Ja som v komisiách vo všetkých štyroch ZUŠ za Staré Mesto. Keď som bola v minulom volebnom období mestská poslankyňa, podarilo sa mi pokračovať v práci, ktorú som začala pred jedenástimi rokmi – našli sme priestory a budovali sme tieto školy. Ešte sa mi to nepodarilo dotiahnuť do konca, neviem, ako to bude vyzerať, ťažšie sa mi robí, keď nie som mestská poslankyňa, ale je to jedna z vecí, ktorú považujem za moju osobnú prioritu.

Spomínali ste, že vašou cieľovou skupinou sú mladé rodiny. V čom sa im snažíte pomôcť?

Ročne sa nám v Starom Meste narodí okolo 195 až 205 detičiek. Mám pocit, že týmto rodinám treba pomôcť. Neviem, prečo si všetci myslia, že sú to len solventní ľudia – sú to normálne žijúci a pracujúci ľudia. V prvom rade sa snažím pomôcť matke, keď je na materskej dovolenke a druhý veľký problém vidím v dávaní detí do jaslí. Nie každá matka si môže dovoliť byť tri roky doma s dieťaťom, nedovolí jej práca, súkromník... a v dnešnej dobe si nemôžete dovoliť prísť o prácu. Ide o lekárky, úradníčky, učiteľky... Nie je problém pomôcť insolventným a sociálne slabším skupinám – na to sú určené pravidlá a peniaze. Problém je po-máhať strednej skupine rodín. Ešte minulé obdobie sa nám podarilo zriadiť Materské centrum Prešporkovo a moja tohtovolebná aktivita bola udomácniť ho a udržať, aby si niekto nezmyslel zrušiť ho. Prešporkovo považujem za veľmi dôležité. Ďalšia vec sú jasličky. Som hrdá na to, že ako jedna z mála mestských častí máme dvoje jaslič-ky, ktoré nám pre staromestské deti stačia. Sú na veľmi dobre dostupných miestach a som rada, že sa mi podarilo vybojovať, aby sa nezrušili. Sú stále 100 % obsadené. Oproti minulému volebnému obdobiu sa mi však nepodarilo udržať poplatky v jasličkách. Predchádzajúce obdobie sme presadili, aby staromestské deti platili len toľko, koľko dostanú od štátu, plus stravu – tá sa vždy platila samostatne. Nemuselo sa nič prepočítavať. Ak sa zvýšil poplatok od štátu, zvýšil sa i poplatok v jasliach. Toto sa mi nepodarilo udržať. Teraz sa poplatky násobia koeficientom, je to stále únosné, ale platí sa podstatne viac. Ešte stále sa mi však darí udržať tieto zariadenia v správe Starého Mesta, aby sa jasle nedostali do súkromných rúk. Viem, že na to Staré Mesto dopláca, ale myslím si, že táto skupina mladých rodín si takúto pomoc zaslúži.

Druhá skupina, ktorej vy venujete zvláštnu pozornosť, sú seniori. Vieme, že ide o dominantnú skupinu v Starom Meste, ktorá od určitého obdobia potrebuje zvýšenú starostlivosť. Ako sa mestská časť stará o svojich majoritných obyvateľov?

Čo sa týka mojej druhej cieľovej skupiny – seniorov, tých máme rozdelených na aktívnych a imobilných. Pre aktívnych máme zo zákona zriadené tri kluby dôchodcov a predminulé volebné obdobie sa nám podarilo zriadiť ešte šesť ďalších klubov, ktoré nie sú dané zo zákona. Sú vybudované na záujmové činnosti. Seniori si sami hľadajú priestory aj financie. Tieto kluby nie sú v našich priestoroch, ale mestská časť ich pozýva na koncerty, na výmenné pobyty do Prahy, posedenia v prírode... Sú to veľmi životaschopné zariadenia, ale dobre im padne nejaká koruna naviac. V súčasnej sociálnej komisii mám problém s udelením dotácií pre tieto kluby. Klobúk dole pred starostom, ktorý kluby dofinancoval zo svojich odmien. Keďže som lekárka, veľmi vnímam ďalšiu skupinu, a to sú chorí, ťažko pohybliví a imobilní. Ešte predminulej sociálnej komisii môžeme ďakovať, že prijala od mesta do svojej kompetencie ako jediná mestská časť aj domovy dôchodcov aj zariadenia opatrovateľskej služby. Dnešná zdravotná situácia je taká, že pacient je sedem dní v nemocnici a ôsmy ide domov. Nikoho nezaujíma, že pacient je napríklad po porážke, ležiaci a imobilný. Osemde-siattri ročný dedko dostane domov osemdesiat ročnú babku, ktorá bola tri týždne na oddelení pre dlhodobo chorých, ale ďalej sa už nemá kam ísť liečiť. Keď starý človek opatruje starého človeka, tak sa sám môže „zimobilniť“. Zo zákona musí mať mestská časť terénnu opatrovateľskú službu, ale nemajú opatrovateľskú službu v zariadení a už vôbec nemajú domovy dôchodcov. Ale my, ako jediná mestská časť, máme vo svojej správe aj domovy dôchodcov, aj opatrovateľskú službu. Toto zariadenie je prechodná stanica na tri až šesť mesiacov a človek sa za túto dobu dokáže „zmobilniť“ natoľko, že môže ísť domov alebo aspoň do domova dôchodcov. Zariadenia opatrovateľskej služby máme na veľmi dobrej úrovni – máme dobrý personál, vymenili sa postele za elektrické polohovacie, dozariaďovalo sa... Ale neurobíte zo zlých priestorov dobré – s bytmi na druhom poschodí bez výťahov nespravíte nič. Mojím snom bolo pre náš domov dôchodcov, ktorý je najstarší v Bratislave, získať nové priestory. Bola úvaha prebudovať bývalé jasličky na Búdkovej. V tej lokalite je však jedna nátlaková skupina, ktorá neoficiálne vyhlásila, že ona sa nebude dívať na starých, chorých a ležiacich. Oficiálne prezentovali názor, že tam má byť hotel alebo penzión, ale územný plán povoľuje len sociálne zariadenie. Napokon súhlasili s materskou školou. Ide však o vyhodené peniaze, lebo súhlasili len s prerobením, nie s vystavaním novej budovy. Napokon sme našli materskú škôlku na Dobšinského, ktorá išla tento rok do útlmového režimu. Na jej mieste sa má postaviť nová budova pre účely senior centra. Veronika Ševčíková

Zdroj: Bratislavský kuriér, ročník III., č. 14/ 2009 (7. 9. 2009)