Prekvapenia ako tiché Božie dotyk

V radosti i bolesti

Koľko váži strach? Akú farbu má úzkosť? Aký tvar má zdesenie? Tieto otázky si položila istá novinárka po navštívení miest, kde slúžia sestry Matky Terezy – v indickej Kalkate. Malú „Kalkatu“ nájdeme aj u nás: niekedy sa stačí prejsť po onkologických oddeleniach nemocníc, kde ťažká choroba neraz poprevracia nejeden rebríček vyskladaný z kociek pomyselného šťastia. Dejú sa tam však aj zázraky, o ktorých sa zvyčajne nepíše a nehovorí. O jeden sa podelil aj milosrdný brat Fidencius, člen bratislavskej komunity.



Svedectvo zo služby v nemocnici
Asi pred mesiacom som na onkologickom oddelení, kde pracujem,zažil skutočne nádhernú situáciu... Na oddelenie prišla päťdesiatpäťročná pani s ťažkou diagnózou. Bolo zjavné, že môže každú chvíľu zomrieť. Nebola veriaca, ani pokrstená. Vlastne nežila v priateľstve s Katolíckou cirkvou. No zaujal ju príklad rehoľných sestier i nás, bratov, ktorých videla v službe. Cítila, že nás niečo k tejto práci ťahá.

A tak nám stále kládla otázku, čo nám dáva silu k tomu, že sa staráme o ťažko chorých. Pochopila, že to pramení z našej viery. Viackrát som sa jej potom opýtal, či by si nechcela dať do poriadku svoj život, či sa nechce dať pokrstiť a zomrieť v priateľstve s Pánom Bohom. Totiž ľudia, ktorí cítia blížiaci sa odchod z tejto zeme, si neraz sami pýtajú kňaza. Táto pani však do poslednej chvíle túto možnosť stále odmietala.

Životné finále predsa s Kristom
V jedno popoludnie ma však prekvapila, keď mi povedala: „Brat Fidencius, cítim, že môj život na tomto svete sa končí. Chcem zomrieť v spojení s Kristom, chcem vstúpiť do Katolíckej cirkvi.“
Bola to pre mňa veľká radosť – počuť z jej úst práve tieto slová. A tak som hneď informoval nášho duchovného otca, ktorý prišiel a ešte v ten deň ju pokrstil. Stal som sa jej krstným otcom. A pacientka po dvoch hodinách šťastlivo skonala... Keď prišla do nemocnice jej matka, bola z tejto situácie úplne šokovaná. Priznala sa totiž: „Naša dcéra nebola pokrstená. Môj manžel bol počas komunizmu v strane, nemohli sme si jednoducho dovoliť, aby boli naše deti pokrstené.“ A dodala: „Som vám veľmi vďačná za to, že ste svojím príkladom dosiahli, aby bola pokrstená.“ Potom sme sa ešte pár ráz stretli, dala aj odslúžiť sväté omše. Vtedy som cítil radosť, že pokrstená pacientka mohla v pokoji odísť do náručia nebeského Otca.


Aj choroby privádzajú k Bohu
Na onkológii pracujem rok a vidím, že pre mnohých ľudí, ktorí dlhé roky nepristupovali k svätej spovedi, je často práve ťažká choroba zlomom, aby si dali svoj život do poriadku. Vari niet väčšej radosti, keď človek odchádza z tohto sveta zmierený s Pánom, je to predsa ten najdôležitejší okamih nášho života: v akej situácii zomierame.

Veľkou nádejou i povzbudením pre chorých a zomierajúcich je Božie milosrdenstvo, ponúkané v posledných desaťročiach najmä cez svätú sestru Faustínu a blahoslaveného Jána Pavla II. Obaja boli apoštolmi Božieho milosrdenstva. V denníčku svätej Faustíny nájdeme jasný odkaz, že Boh odpúšťa, aj keby bola duša hriešnika zavalená hriechmi od hlavy po päty. Náš život na zemi trvá sedemdesiat – osemdesiat rokov, ale nebo je nekonečné, aj Božie milosrdenstvo... Nezabúdajme na to.

Keď som ešte ako civilná osoba pracoval v Kremnici medzi chorými na charite, chodieval som za jednou rehoľnou sestrou do Košíc. Ona ma povzbudzovala:„Peter, neboj sa privádzať zomierajúcich ku Kristovi Koľko váži strach? Akú farbu má úzkosť? Aký tvar má zdesenie? Tieto otázky si položila istá novinárka po navštívení miest, kde slúžia sestry Matky Terezy – v indickej Kalkate. Malú „Kalkatu“ nájdeme aj u nás: niekedy sa stačí prejsť po onkologických oddeleniach nemocníc, kde ťažká choroba neraz poprevracia nejeden rebríček vyskladaný z kociek pomyselného šťastia. Dejú sa tam však aj zázraky, o ktorých sa zvyčajne nepíše a nehovorí. O jeden sa podelil aj milosrdný brat Fidencius, člen bratislavskej komunity. s vedomím, že idú do domu Otca, že sa nemajú čoho báť, lebo on ich tam čaká s otvorenou náručou. Títo všetci ťa raz budú vítať, keď prídeš do neba. Pôjdu ti v ústrety a povedia: Ty si mi pomohol, aby som raz mohol prísť do neba. Ty si mi ukázal cestu ku Kristovi...“ Ešte aj dnes, po rokoch, to vo mne rezonuje. Preto je pre mňa najväčšou radosťou v službe to, keď pacienti prijmú sviatosti a usporiadajú si život, alebo keď zomierajú zmierení s Bohom. A čo je najdôležitejšie v službe chorým? Slúžiť s láskou a nezabúdať na úsmev, keď vchádzame do izieb pacientov. Často sa vraciam k slovám Matky Terezy, ktorá povedala, že pravá láska musí bolieť... 
Brat Fidencius OH 

Zdroj: časopis Posol - mesačník slovenských katolíkov, č. 3- 2012, rubrika V radosti i bolesti, vydáva Spoločnosť Ježišova vo vydavateľstve Dobrá kniha