Bratia v čiernom habite v službe chorým a núdznym (V odovzdanosti do Božej vôle)

Bratia v čiernom habite v službe chorým a núdznym

Hospitálska rehoľa svätého Jána z Boha – milosrdní bratia sa zameriava na pomoc chorým, trpiacim, opusteným, núdznym a ľuďom na okraji spoločnosti. Jej vznik siaha do konca 16. storočia, keď ju 1. októbra 1586 schválil pápež Sixtus V. Členovia rehole, ktorú ako spoločenstvo bratov založil svätý Ján z Boha, tak napĺňajú heslo Cez telo k duši. Okrem sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti skladajú členovia rehole ešte aj štvrtý sľub – sľub hospitality – teda láskavej a pohostinnej starostlivosti o chorých. Symbolom rehole je granátové jablko a nájdete ho aj na zariadeniach milosrdných bratov na Slovensku. V 52 krajinách sveta dnes pôsobí 1177 bratov, ktorí prevádzkujú vyše 300 zdravotníckych zariadení a centier. Založili a spravujú aj centrá pre mentálne postihnutých, seniorov, bezdomovcov, pre drogovo závislých. Zakladajú aj strediská s paliatívnou medicínou, starajú sa o postihnutých aids a o ľudí s Alzheimerovou chorobou. Vo svojich nemocniciach propagujú etické a morálne hodnoty. Na Slovensku pôsobia milosrdní bratia od roku 1650 (okrem dvoch prerušení činnosti – v roku 1927 a v roku 1950 – po násilnom rušení reholí režimom), keď ich podľa zachovaných prameňov pozval na naše územie knieža Stanislav Heraklius Lubomirsky, starosta trinástich spišských miest. Slovenská komunita milosrdných bratov má v súčasnosti osem bratov a teší sa z pomalého rastu svojich povolaní. V tejto našej novej rubrike budeme uverejňovať príbehy a svedectvá na povzbudenie pre chorých, ale nielen pre nich. 

V odovzdanosti do Božej vôle

Príbeh z nemocnice
Nemocnica je miesto, kde sa strieda utrpenie s radosťou. Čo spôsobuje radosť v nemocnici? A môžeme ju tu naozaj nájsť?
Radosť často vyplýva zo stavu vyliečenia, vnímame ju pri stretnutí známych ľudí, z úspešnej liečby pacienta. Utrpenie zasa prežívame vtedy, keď je liečba neúspešná, alebo pri pohľade na chorého, ktorý sa trápi a nedá sa mu pomôcť, najmä keď ide o dlhé, nekončiace sa utrpenie pacienta. Ale radosť sa dostavuje aj vtedy, keď chorý znáša utrpenie, ktoré sa síce navonok javí ako dlhé, no predsa sme svedkami trpezlivého, pokorného a radostného očakávania konca života na zemi. Chorý totiž prežíva „prichádzajúcu“ nádej zo života vo večnosti.

Začítajme sa do príbehu chorého človeka, ktorý dlho trpel na oddelení intenzívnej starostlivosti napojený na rozličné hadičky, kábliky a hadice, ktoré za neho dýchali. Pokúšal sa občas aj sám dýchať. Nešlo mu to, snažil sa vypnúť si dýchacie prístroje a cvičiť. Vždy ostal bezmocne, a predsa nie beznádejne očakávať svoje putovanie na zemi. Modlil sa nie tak, ako sme zvyknutí – zobrať si knihu a čítať, alebo preberať zrniečka ruženca. On sa modlieval ticho, počúvaním Boha a rozprávaním jeho duše Bohu. Denne bolo na ňom vidieť prelievajúcu sa lásku z Boha na človeka. Kto videl tohoto chorého, obdivoval jeho úsmev, jeho radosťou rozžiarenú tvár a odovzdanosť do Božej vôle. V takomto stave žil rok, dva. Striedavo doma a v nemocnici až do posledného pobytu na nemocničnom lôžku, keď prišli Vianoce. Dostal všetku potrebnú prípravu zo strany Cirkvi.

Vyvrcholením bol náhodný koncert – práve v nemocnici. (Je otázkou, či bol náhodný, alebo si ho Pán k tomu koncertu zavolal práve do nemocnice?) Koncert počúval cez nemocničný rozhlas, prvý raz nahlas spieval vianočné piesne, všetci sa tešili z jeho pohody a zo zlepšenia stavu. Ostatní spievali spolu s ním.
Jednému členovi ošetrovateľského personálu napadlo zavolať na oddelenie predstaviteľov speváckeho zboru, aby spolu s ním spievali. A oni skutočne prišli a spolu si zaspievali. Počas takejto radostnej atmosféry, zaopatrenému sviatosťami Cirkvi sa mu stlmoval hlas, spomaľovalo srdce, na obrazovke EKG monitoru sa ukazovali už iba občasné údery srdca.

Ošetrovateľská skupina požiadala spevákov o uvoľnenie priestoru, aby mohla začať svoju činnosť. Speváci v tichu pokračovali pred oddelením. Bolo to až do chvíle, keď vyšiel lekár a oznámil smutnú, či radostnú zvesť, že chorý napriek úpornej snahe bol povolaný s radosťou na perách do radosti svojho Stvoriteľa.

Dospievali pieseň a ostali potom dlho v tichu stáť, aby si uvedomili veľkosť Stvoriteľa neba i zeme. Je to príbeh, ktorý sa nikdy nekončí. Len sa končí jedno utrpenie a veríme, že sa začína večná radosť... Brat Richard Jombík OH 

Zdroj: mesačník slovenských katolíkov Posol č. 1 (január) 2012, rubrika V radosti i bolesti