Pacientske lôžko ako cesta k Pravde

Pacientske lôžko ako cesta k Pravde
V Bratislavsko-trnavskej arcidiecéze začínal v roku 1997 ako prvý kňaz pastoráciu v neštátnej nemocnici. U milosrdných bratov medzi pacientmi tak strávil takmer päť rokov. Prišiel medzi nich z Maďarska, kde bol necelé dva roky duchovným správcom pre tam žijúcich Slovákov. Okrem túžby byť druhým Kristom pre chorých sem sám prišiel s onkologickým ochorením. Mal 45 rokov.

„Bol som po onkologickej operácii a rádioterapii a lekári mi ponúkali invaliditu, niektorí radili aspoň dočasnú. Vtedy som sa zhodou okolností stretol s riaditeľom Nemocnice milosrdných bratov a on ma zoznámil s riaditeľom ich rehoľnej správy. Rehoľa sa v tom čase viac ,prebúdzala k životu‘, a tak som sa zo zahraničnej misie dostal rovno medzi pacientov v Bratislave. Pastoráciu som nechcel opustiť,“ rozmieňa kňaz Pavol Zaťko svoje bohaté spomienky „na drobné“. Okrem služby medzi chorými bol aj správcom Kostola milosrdných bratov.

Keďže sám prechádzal utrpením, vedel lepšie porozumieť pacientom. „Vtedy sa v mojom živote veľa zmenilo. Pochopil som, že ľudia okolo mňa majú aj iné problémy, ktoré som si dovtedy neuvedomoval. Videl som, čo je to bezmocne ležať na nemocničnom lôžku a pozerať do bieleho plafóna, pýtať sa v duchu: Pane Bože, čo bude so mnou? A napodiv, vtedy aj mne samému padli najlepšie ani nie tie čisto náboženské záležitosti, ako to, keď vošla do izby sestrička s úsmevom a chytila pacienta za ruku. Čiže celkom obyčajné ľudské prejavy sú v chorobe balzamom na dušu.“

Na otázku, či choroba prehĺbila aj kňazstvo Pavla Zaťka, sa zamyslí: „Skôr mi zreálnila pohľad na všetky hodnoty života a prehĺbila môj ľudský, nielen kňazský profil.“ Priznáva, že za pacientmi chodil najčastejšie bez typického kolárika na krku, na saku však vždy mal vizitku, že je kňazom. „Nechcel som pôsobiť ako ,umrláčik,‘ niektorí totiž príchod kňaza na nemocničnú izbu vnímajú tak, že už bijú posledné pacientove hodiny, a ,obalia‘ sa strachom. Rád som sa porozprával aj s neveriacimi a hľadajúcimi, dokonca so sektármi. A viete, čo som si tu uvedomil? Že ľudia sa v chorobe stávajú pravdivejšími, vedia život omnoho úprimnejšie zhodnotiť, ale mnohí to naopak, nedokážu. Často paradoxne najmä tí, ktorí neprežívajú väčšie problémy a sú presvedčení, že žijú spravodlivo. Najkrajšie skúsenosti som mal s ľuďmi, ktorí dlhodobo nekomunikovali s Cirkvou. Dokonca sa na mňa obrátila pacientka – židovka, ktorá si spomenula, že pred rokmi bola pokrstená a chcela, aby som ju vyspovedal. Od jej rodiny som potom dostal aj poďakovanie.“

A v čom sa rehoľná nemocnica líši od bežných nemocníc?
„Prístup lekárov bol osobnejší, nechýbal tam ten hrejivý ľudský rozmer. Lebo keď si človek uvedomí, že je onkologický pacient, ako keby vošiel ,do mrazničky‘, prepadne ho úzkosť. Vtedy milé slovo od sestričky: ,Pomôžem vám‘ je niečím, s čím sa v bežnej nemocnici často nestretnete.“

Kňaz Pavol Zaťko si rád spomína na obdobie, keď v nemocnici veľký ohlas vzbudili prednášky uznávaných osobností. Vysvetľovali sa v nich súvislosti medzi bolesťou, utrpením, smrťou a napríklad humorom, alebo hudbou. Takto sem zavítali napr. vedúci Radošinského naivného divadla Stanislav Štepka či známy muzikológ Dr. Ladislav Mokrý. „Za posledné roky sa zmenilo vnímanie kňaza v nemocnici z výlučného vysluhovania sviatostí na prácu s človekom – pacientom až po jeho sprevádzanie: buď do večnosti alebo jeho vyzdravenia. Na túto službu má dnes nemocnica Milosrdných bratov v Bratislave dvoch kňazov. A napreduje aj formovanie zdravotníkov, lebo komunizmus znížil úroveň zdravotníctva na určitú mašinériu, z ktorej sa dodnes nevieme vymaniť.

Cením si lekárov, ktorí nestratili ľudskosť a nezabúdajú na ňu najmä dnes, keď zdravotníctvo má sklony stať sa fabrikou na zdravie, ale neponúka osobný rozmer, človečinu, na ktorú sa snaží nezabúdať náboženstvo. Pri rozhovore človekom je dôležité, čo v ňom zanecháte,“ dodáva Pavol Zaťko, ktorý je dnes výpomocným duchovným v Katedrále svätého Martina, ale v nemocnici milosrdných bratov ho stále vídať často. Puto z čias, keď žil s komunitou milosrdných bratov, vytvorilo trvalé priateľstvá. On sám zažil ešte komunitu starších rehoľníkov, ktorí vo veľkom strádaní prežili komunizmus. „Boli naozaj zosobnením charizmy svätého Jána z Boha a boli to takí správni chlapi. Hoci pochodili v komunizme všetky väznice, mali ešte chuť začínať s mladými nástupcami obnovu rehole, nechýbal im humor a pritom to boli veľmi realistickí ľudia.“

Andrea Eliášová 

Zdroj: mesačník slovenských katolíkov Posol č. 6 (jún) 2012, rubrika V radosti i bolesti