Boh si nás formuje cez rôzne udalosti,aj cez kríže a bolesti
Podľa rozhodnutia pápeža Jána Pavla II. sa 11. február v Cirkvi každoročne slávi ako Svetový deň chorých. Práve dnes, keď čoraz modernejší svet vytláča bolesť na okraj spoločnosti a zakrýva si pred ňou oči a médiá „živia“ najmä kult mladých a bohatých, sa pozornosť voči potrebám chorých, opustených, či trpiacich, stáva čoraz naliehavejšou...
Keď sa pred niekoľkými rokmi známa česká lekárka Marie Svatošová rozhodla zatvoriť svoju ordináciu a otvoriť prvý hospic, jej spolužiak lekár sa ozval: „Mária, ty si sa asi zbláznila.“ Ona však oponovala: „Som presvedčená, že tam, kde klasická medicína končí, my začíname. A pritom pred nami stojí ešte zásadná, možno rozhodujúca kapitola ľudského života.“ A pre istý časopis dodala: „Všimnite si, aké najvyššie hodnoty uznáva spoločnosť: zdravie, mladosť, kariéru. A život starého, chorého človeka, ktorý nemôže pracovať, akoby ani nemal cenu. Ale ľudia, ktorí nemôžu pracovať, ležia v nemocnici či hospici, môžu ešte dávať lásku svojmu okoliu. Pretože aj keď strácate, môžete obohacovať iných.“
Svet akoby tomuto posolstvu nerozumel. Cirkev však napriek meniacim sa náladám či ekonomickým kurzom v spoločnosti nezľavuje z lásky k blížnemu a v zmysle nasledovania nebeského Majstra, Ježiša Krista, tak ako pred stáročiami, aj dnes cez mnohé diela lásky slúži najmä tým, na ktorých svet zabúda. Jednou z reholí, ktorá už päť storočí šíri charizmu hospitality, teda pohostinnej starostlivosti o chorých i opustených, je Hospitálska rehoľa svätého Jána z Boha – Milosrdní bratia, ktorú založil svätý Ján z Boha. Božia réžia postavila toto úctyhodné dielo lásky a služby na živote a obetách portugalského tuláka, dobrodruha, pastiera, ktorý sa so svojimi nasledovníkmi stal napokon priekopníkom modernej starostlivosti o chorých, zvlášť psychicky postihnutých. V španielskej Granade možno dodnes nájsť stopy po jeho prvej nemocnici pre najbiednejších, ktorú pripomína nápis: „Čo srdce káže...“
Rehoľa v 52 krajinách prevádzkuje vyše 300 zdravotníckych zariadení a centier. Ako jedna z mála pôsobí aj v Číne, kde v súčasnosti pracuje na vybudovaní centra pre ľudí s Alzheimerovou chorobou. Na Kube je zasa hospitálska rehoľa jedinou cirkevnou organizáciou, ktorej umožnili, aby obraz jej svätého zakladateľa bol na priečelí budovy bratov, a to práve vďaka ich príkladnej starostlivosti o postihnutých, núdznych a starých ľudí.
Dnešný svet potrebuje takéto svedectvá. V zariadeniach milosrdných bratov ich možno postretnúť na každom kroku. Napríklad aj v rakúskom Grazi v časti Kainbach, kde bratia spravujú ošetrovateľské centrum pre telesne a mentálne postihnutých a centrum Walkabout pre drogovo závislých. V krásnom prírodnom prostredí tu žije 600 chovancov, ktorým sa s láskou venujú rehoľníci aj odborný zdravotnícky personál.
Zázrak(y) z rakúskeho Kainbachu
Prior slovenskej komunity milosrdných bratov Ján Karlík niekoľko rokov v Kainbachu pôsobil – aj v centre pre drogovo závislých, ktoré stojí neďaleko ústavu pre mentálne a telesne postihnutých a nedávno oslávilo už sedem rokov činnosti. Jeho vznik si vyžiadali samotní obyvatelia v čase, keď prepukla v oblasti Grazu drogová kriminalita.
„Ľudia vtedy búchali na dvere mestského úradu, aby účinným spôsobom zakročil. Vtedajšia starostka mesta Graz, pani Waltraud Klasnic, vyčlenila peniaze na stavbu zariadenia, kde by sa závislí liečili. Lenže keď pre stavbu vytypovali konkrétnu časť mesta, prišli masové protesty od ľudí, ktorí nesúhlasili s prítomnosťou drogovo závislých na ich území. A tak chcelo mesto sústrediť zariadenie na liečbu závislých na opačnej strane Grazu. Lenže opäť od občanov počuli iba vety typu: „Robte to, ale nie u nás.“ Zástupcovia mesta prešli všetky mestské štvrte, no všade zožali nesúhlas. Stavba centra na liečbu ľudí závislých od drog vždy padla na výhovorkách, že na tom-ktorom území sú škôlky, školy alebo seniori.
A vtedy si na mestskom úrade v Grazi spomenuli na milosrdných bratov, ktorí tam už stáročia prevádzkujú dve nemocnice a jedno zariadenie pre telesne postihnutých. Prišli za vtedajším priorom, bratom Wolfgangom Mösslacherom s prosbou, či by spomínané centrum nemohlo stáť práve na pozemku bratov, päť kilometrov za mestom. Ako jediný ich prijal s otvorenou náručou. Samozrejme, aj z tejto štvrte zožal najprv odpor obyvateľov. Ale nedal sa odradiť, navštívil všetkých obyva teľov, spísal ich pripomienky i obavy, potom ich navštívil ešte raz, aby ich ubezpečil, že sa urobilo všetko pre odstránenie obáv. Napokon na okraji malého lesíka našli útočište drogovo závislí, ktorí sa tu liečia a odvykajú od drog,“objasnil prior Ján.
Oficiálne sa zariadenie volá Walkabout. Ide o austrálske slovo symbolizujúce predieranie sa domorodcov nástrahami ťažko dostupného terénu do púštneho vnútrozemia. Walkabout opisuje nielen cestu do vnútra krajiny, ale aj do vnútra duše. A čo je na službe medzi drogovo závislými najťažšie? „Samotný kontakt nie je jednoduchý. Sú to skôr samotári uzavretí do seba. Ešte tak o hudbe, cigaretách, športe sú schopní rozprávať, ale o iných témach, tobôž náboženských, sotva. Až keď prestanú brať svoje dávky, zistia, v akom sú naozaj stave. Vynárajú sa im všetky možné choroby: od polámaných zubov cez bolesti kĺbov až po doráňané nohy,“ hovorí prior Ján. Za najsilnejšie zážitky pokladá stretnutia s personálom, ktorý sa o nich stará. Podľa neho „sú to ľudia stojaci nohami pevne na zemi, ale dušou ukotvení v nebi. Inak by tam nevydržali, lebo tam vládne veľmi chladné prostredie... Ale predsa len tí závislí ľudia vedia, čo je dobré slovo, a to je asi jediné, čo na nich platí. Asi najväčšie slová vďaky z ich strany sú, keď niekto povie, že už dlho sa tak dobre necítil ako tu. Snažíme sa im byť nablízku práve cez odkaz svätého Jána z Boha „Cez telo k duši.“ Teda krok za krokom s veľkou trpezlivosťou, láskou a pokorou ich prijímame takých, akí sú, aj keď mnohokrát nevidíme veľké úspechy. Stáva sa, že závislý z liečenia utečie a potom sa v novinách dočítate, že sa na ulici predávkoval. Je to taká duchovná rakovina,“vysvetľuje brat Ján Karlík.
Uzdravujúcu prítomnosť milosrdných bratov medzi „problémovými ľuďmi“ vzápätí dopĺňa ešte zaujímavým prípadom, ktorý v komunite poznajú pod názvom „zázrak z Kainbachu“. Stal sa pred rokmi, keď istá matka priniesla k rehoľníkom umrieť svoje nechcené asi šesťročné dieťa. Doma mali s mužom alkoholikom viac detí a práve onen chlapec sa stal terčom agresivity. Otec si vybíjal na ňom zlosť, bíjaval ho, a tak chlapček býval zatvorený v maštali pri zvieratách, aby ho otec nevidel. „Keď ho priviezli zomrieť do ústavu k bratom, čo bolo pred vyše tridsiatimi rokmi, ešte pred érou psychofarmák, spočiatku bol zatvorený v typickej posteli pripomínajúcej klietku, ako to poznáme zo starých filmov. Bol totiž roztržitý, stále chcel utekať, nevedel rozprávať.
Bratia sa mu začali viac venovať, nasadili mu aj pedagogickologopedickú terapiu a chlapec začal robiť neuveriteľné pokroky. Začal sa učiť rozprávať, navštevovať školu pre postihnutých, náš pán farár ho pravidelne brával miništrovať. Postupne bol zapojený do rôznych krúžkov: divadelného, športového, speváckeho. Získaval ocenenia na športových súťažiach pre postihnutých, v krasokorčuľovaní vyhrával jednu súťaž za druhou a prežil aj zaľúbenie, ktoré mu pomohlo úžasne sa otvoriť ľuďom. Precestoval nielen Európu, stal sa dokonca športovcom roka 2008, keď v Japonsku vyhral jednu športovú disciplínu v paralympiáde. Skrátka, majstrovsky zmajstroval svoju vôľu a s láskou aj svoj život, ktorý sa preňho začínal veľmi nepriaznivo.
Svedčí to o tom, že každý človek, aj ten najbiednejší, keď sa mu venuje láska a dá ľudská dôstojnosť, ktorá mu prináleží, dokáže veľa dobrého, dokáže byť v mnohom inšpiráciou pre iných,“ dopĺňa brat Karlík.
Dozrievame aj cez bolesť
„Skutočná hodnota ľudstva sa určuje na základe vzťahu k utrpeniu a trpiacim ľuďom,“ napísal Svätý Otec Benedikt XVI. Biskup José Luis Redrado OH, bývalý sekretár Pápežskej rady pre pastoráciu medzi zdravotníkmi, pre tento rok k Svetovému dňu chorých zvolil motív zo Svätého písma: „Vstaň a choď. Tvoja viera ťa zachránila.“ (Lk 17, 19) – špecifická milosť sviatosti uzdravovania. Existuje mnoho príkladov ľudí, ktorým práve bolesť pomohla dozrieť, „dala duchovné krídla“, vďaka ktorým prehodnotili svoj život a dali mu novú kvalitu. Často aj cez dotyk rehoľníkov, misionárov. Ako dodáva prior Ján z bratislavskej komunity milosrdných bratov: „S vierou vo večný život, s vierou v to, že sme Božie deti, že sme Bohom milovaní, sa dá prekonať aj to najťažšie utrpenie, ktoré sa nie vždy dá odňať.“
Pri rôznych krížoch nezabúdajme, že sám Boží Syn Ježiš nám vyšliapal cestu na kalváriu svojím životodarným krížom, aby nám dal príklad i povzbudenie, aby sme pod ťarchou neklesali, ale čerpali posilu práve z jeho kríža. Ave, crux, spes unica. – Zdrav buď, kríž, nádej jediná...
Andrea Eliášová
Zdroj: mesačník slovenských katolíkov Posol č. 2 (feburár) 2012