O bezdomovcoch, sestre Lucii a milosrdných bratoch

Útulok pre bezdomovcov. Slnečný aprílový deň. Čas, keď ľudia bez domova prichádzajú do tohto trochu vysunutého kúta Bratislavy k Milosrdným bratom najesť sa a niektorí aj oprať si veci, vybrať nové šatstvo namiesto obnoseného či oholiť sa alebo ostrihať. 

Schádzajú sa postupne. Zazvonia pri bránke, aby si potom spolu po modlitbe sadli za stôl a najedli sa. Denný stacionár takto denne prichýli desiatky ľudí bez strechy nad hlavou. Sú tu mladí, aj staršie ročníky. Muži i ženy. Útulná jedáleň je pre viacerých z týchto potulujúcich sa ľudí možno jediným miestom, kde zažívajú pocit ľudskej dôstojnosti, prijatia. 

Niektorí si sem už navykli chodiť pravidelne, iní prichádzajú po prvý raz. Pri príchode im otvára bráničku sestra Lucia Slušná z Misijnej kongregácie Služobníc Ducha svätého, ktorá predtým niekoľko rokov slúžila v Rusku a na Ukrajine. Najnovšie ju čakala misia na Sibíri, ale zdravotné ťažkosti s očami a Božia prozreteľnosť ju napokon zaviedli sem.

Už pri prvých dotykoch s týmto miestom nadobúdam presvedčenie, že sem patrí, že sa aj tu cíti ako skutočná misionárka. Aj mi vzápätí potvrdzuje, že by tu rada pracovala na plný úväzok. Po chvíľke prichádzam nato, že so sestrou Luciou som sa mala stretnúť predčasom pri mikrofóne Rádia Lumen a vtedy to žiaľ, nevyšlo. Božia réžia nás však zoznámila práve tu. Medzi bezdomovcami a Milosrdnými bratmi. Nečakané, ale hrejivé. Ako všetky „Božie lúče“, ktoré ľudí spájajú. 

Prichádzajúcich klientov Domova sv. Jána z Boha sestra zapíše, preberie od nich drobnú úhradu za obed. Ja som sa tu dnes ocitla kvôli plneniu si jednej pracovnej povinnosti a tak iba nenápadne sledujem tento proces. Zhruba štyridsiatnik sa posťažuje bratovi Richardovi, že má problémy s očami. Vyzerá to vážnejšie, než sa zdá na prvý pohľad. Muž niekoľko rokov žil v Čechách, dozvedáme sa, že mu v obchode ukradli kartu poistenca, občiansky preukaz však má. Brat Riško, ktorého poznajú vari všetci bezdomovci v Bratislave priam ako svojho „tútora,“ sa s ním dohovára na vybavení istých formalít a ďalšom stretnutí, zhodneme sa, že v tomto prípade je nutné očné vyšetrenie. Jeho priateľka drukuje potrebu vyšetrenia. „Viete, on je niekedy ako malé dieťa, nedá si povedať,“ zdôrazní. Počerný muž ešte niekoľkokrát zopakuje, ako ho trápi problém s očami. Pýta si mastičku či kvapky, ale brat Richard zisťuje, že naporúdzi žiadne nemá a tak platí dohoda o vyšetrení . Potom sa obaja títo ľudia poberú do jedálne. 

Ani o prekvapenia nie je núdza 

Medzitým k sestre Lucii prichádzajú ďalší, zapisuje ich mená a drobnú úhradu. Prichádza aj muž v stredných rokoch, zavalitejšieho výzoru. „Neprišla mi sem pošta?“ pýta sa sestričky. Povie svoje priezvisko. Vtom zbystrím pozornosť. Prizriem sa bližšie: ale veď ...! Bože môj, veď tohto človeka si pamätám ako školopovinné decko. Keď sa muž s ďalšími dvoma klientmi zberá do jedálne, zastavujem ho otázkou. „Prosím Vás, prepáčte, nemáte náhodou korene v obci...a poviem jej názov.“ Muž sa zarazí a prizná, že odtiaľ naozaj pochádza. „Viete, ja som odtiaľ a pamätám si vás zo školy, zdali ste sa mi povedomý, tak sa nehnevajte, že sa pýtam.“ Uvedomujúc si svoju situáciu, zahanbene odvetil: „Vidíte, to sme dopadli.“ Nedám mu však priestor na výčitky svedomia a zahlásim: „Je to ľudské...“ Nechcela som, aby sa cítil zahanbene, na ulici iste zažije dosť poznámok, ústrkov, azda aj výčitiek. 

A vôbec, možno dnes vlastne označiť za hanbu, ak niekto skončí bez strechy nad hlavou? Isteže, sú takí, ktorí tak skončili vďaka vlastnej ľahostajnosti, či závislosti, ale sú aj takí, ktorí sú bez domova nie vlastnou vinou. Niekedy je hranica medzi životným štandardom, komfortom a bezdomovectvom priveľmi tenká. Pamätám sa, ako televízia odvysielala predčasom príbeh človeka, ktorý pracoval v českých médiách, vynikajúco zarábal, stal sa dokonca milionárom , no dnes by ste ho nespoznali. Vymetá odpadové kontajnery . Žiaľ, nedobre naložil so získanými peniazmi. Aj toto je memento. Preto netreba súdiť. Isté príslovie pripomína: „Nevieš, ako sa cíti človek, v ktorého topánkach nechodíš.“ 

A tak som v domove pre bezdomovcov zažila aj veľké prekvapenie. Bola by som sa onoho muža z rodnej dediny pýtala samozrejme aj ďalej, v duši bolo otázok dosť, ale dotknutie sa tejto jeho intimity a jeho pocit hanby ma zastavili. Pamätám sa, že vyrástol v normálnej rodine s dvoma bratmi a po smrti rodičov napokon rodný dom predali. Ako žil ďalej netuším, ale ľahko si domyslieť, keď „zakotvil“ práve tu. Nie je jediný . „Máte tu pred očami naozaj rôzne osudy,“ hovorím sestre Lucii. A ona pritaká. Čo klient, čo bezdomovec, to iný životný príbeh, iná situácia, iné prežívanie. Milosrdní bratia by o tom vedeli rozprávať hodiny. Stretli sa už s všakovakými prípadmi. O týchto ľuďoch na rozdiel od väčšiny občanov hovoria ako o Božích miláčikoch, v ktorých je zvlášť prítomný trpiaci Kristus. Venovať sa najopustenejším, ľuďom na okraji spoločnosti, tým, ktorými všetci opovrhujú a o ktorých iní nemajú záujem – to je podľa súčasného priora rehole brata Jána Karlíka- ich poslanie, charizma. A brat Riško doplní, že dnes sa už poslanie rehole nesústreďuje iba v nemocniciach pri chorých. Práve pôsobením aj medzi bezdomovcami aktívne vstupujú Milosrdní bratia medzi ľudí, do sveta, ktorý zápasí s chudobou, biedou často oveľa viac, než si je schopný pripustiť. A pomáhajú im v tejto službe aj laici či príslušníci iných reholí, napríklad ako aj sestra Lucia, ktorú Pán z „ruskej misie“ povolal práve sem, kde má iste splniť svoje dôležité poslanie. 

Andrea Eliášová,
členka Misijného združenia Ducha sv., redaktorka, Bratislava
Foto: autorka 

Zdroj: web stránka Misijných sestier- Služobníc Ducha svätého, www.ssps.sk, uverejnené 18. mája 2011