Bohoslovec Branko o svojej ošetrovateľskej skúsenosti v nemocnici

Rok ako ošetrovateľ  prežil v našej nemocnici milosrdných bratov bohoslovec Branko Valkovič z Hronského Beňadika, ktorý pokračuje v štúdiu teológie v Kňazskom seminári v Nitre. Začínal na oddelení pre dlhodobo chorých, potom slúžil v chirurgickej ambulancii. Pri príležitosti ukončenia svojej služby sa ochotne podelil o svoje postrehy z tejto „misie" medzi chorými.

Už  v septembri, nastúpi do 4. ročníka v seminári. Čo v ňom zanechala služba ošetrovateľa v našej nemocnici milosrdných bratov a čo si odnáša do svojho bohosloveckého štúdia z tejto ročnej praxe medzi pacientmi a chorými?  „Predstavení v seminári mi navrhli pastoračný ročník, ktorý je prerušením štúdia. Vtedy bohoslovec neštuduje, odchádza zo seminára a pôsobí na určitom mieste, buď vo farnosti, alebo i v nemocnici, kde sa chce a môže zdokonaliť vo svojom budúcom povolaní, utvrdiť sa v ňom a  robiť  aj niečo užitočné. Ja som dostal návrh pôsobiť tu, v nemocnici  milosrdných bratov alebo ísť do zariadenia, ktoré založil kňaz,  otec Marián Kuffa v Žakovciach. Ale pre mňa bolo sympatické  práve to nemocničné prostredie, lebo aj môj otec bol kedysi dávno ošetrovateľ v nemocnici.  Bolo to pre mňa príťažlivé aj tým, že som sa spolu so svojou mamou staral  o svoju starú mamu."

Silné svedectvo od pacientov

Na otázku, čo považuje za najväčší dar a poznanie získané počas uplynulého roka v cirkevnej nemocnici, bohoslovec Branislav hovorí:  „Na oddelení pre dlhodobo chorých som pomáhal s rannou hygienou pacientov, ich prebaľovaním, polohovaním, až po ich sprevádzanie a počúvanie. Keď robíte v takomto prostredí, uvedomíte si, aký je život krehký a pominuteľný. Začínate si ho teda viac vážiť. Keď človek robí skutky milosrdenstva, tak si uvedomuje, že sú tu trpiaci, ktorým treba pomáhať a robí ho to súcitnejším, viac cíti s trpiacimi. Vo farnostiach sú tiež starí ľudia, chorí a trpiaci, takže som mal možnosť stretnúť a pochopiť týchto ľudí už teraz. Je to veľká skúsenosť do praxe." Zároveň prezradil, že spoznal najmä veriacich pacientov. „Najmä u tých starších som  vnímal veľmi veľkú úctu k eucharistickému  Ježišovi. Keď som rozdával sv. prijímanie, tak mnohí ako keby ožili, rozžiarili sa im oči. Hovorili mi, že Ježiš je tá najväčšia sila, ktorú môžu dostať a v tejto podobe Ježiš s nami ostáva až do skončenia sveta. To bolo pre mňa veľmi silné svedectvo. Napriek tomu, že sú tu pacienti s veľmi ťažkými diagnózami, videl som amputované nohy, veľmi bolestivé prípady, pacienti to znášali s pokorou, nesťažovali sa. A my, ktorí sme zdraví, sa často sťažujeme na úplné maličkosti," doplnil bohoslovec s dovetkom:  „Po tejto skúsenosti by som si vedel  raz predstaviť svoje pôsobenie v úlohe nemocničného kaplána, je ich totiž málo.“ Na otázku, či má po tejto službe užší vzťah aj k zakladateľovi rehole milosrdných bratov, odpovedal: „ Ja som bol kedysi na stretnutí veriacej mládeže v Trnave a tam rôzni rehoľníci rozdávali letáky. Boli tam aj knihy o sv. Jánovi z Boha,  tak som si ich vzal domov a zbežne som si ich preštudoval, ale vlastne až teraz  som si ich začal hlbšie vnímať. A prečo by sa rád stal kňazom? „Je to pre mňa mimoriadne príťažlivé povolanie. Cítim, že tak, ako aj pred dvetisíc rokmi volal Ježiš apoštolov, aby zanechali všetko a boli s Ním, kŕmili sa jeho Slovom a potom ho hlásali ďalej, tak i teraz v tejto dobe Ježiš kráča naprieč svojím Domom, čiže Cirkvou, a volá mladých mužov do jeho obdivuhodného úradu – kňazstva.  Úplne na záver bohoslovec dodal: „Za uplynulý rok som tu v Bratislave, v nemocnici a v reholi milosrdných bratov stretol veľmi veľa dobrých ľudí, s ktorými som nadobudol krásny vzťah. Rád sa sem budem vracať. Tu som sa naučil obväzovať  fyzické rany pacientom, ale kňaz je ten, kto v spovednici obväzuje tie ich duchovné rany.“  Brankovi želáme, aby v štúdiu i neskôr v pastoračnej praxi kňaza dobre zužitkoval všetko, čo nadobudol ako skúsenosti.

Andrea Eliášová, snímky: archív B.V.