Volali ho „páter Olallo“: výnimočné svedectvo z Kuby

„Napriek svojej chudobe kládol k dverám nemocnice kôš s chlebom, aby keď tadiaľ pôjdu chudobní a žobráci, si ho mohli vziať a mali niečo na jedenie. Bol to svätec,“ povedala o ňom Ana Josefa Bejarano Zaldívarová.

V knihe pátra Félixa Lizaso Berrueteho OH z rehole milosrdných bratov nájdeme aj tieto pozoruhodné informácie: Keď svitalo, vychádzal zo svojej cely a prvýkrát skontroloval osemdesiatich alebo ešte viacerých chorých, ktorých mal vždy v nemocnici. Vlastnými rukami v nej pozbieral všetko, čo sa rozhádzalo v predchádzajúcu noc. Hneď na to sa pustil do kúpania a liečenia všetkých možných typov vredov, dokonca aj tých najodpornejších. Medzi obedom a večerou prijímal a zadarmo liečil nespočetné množstvo osôb, ktoré prichádzali k nemu z okolia, aby využili jeho dlhú prax a jeho lekárske a chirurgické znalosti. O kom je reč? O výnimočnom rehoľníkovi, milosrdnom bratovi, ktorého na Kube všetci prezývali „páter Olallo“. José Olallo Valdés je v poradí druhým beatifikovaným Kubáncom, ale zároveň prvým, ktorého proces blahorečenia  sa konal na území Kuby ( 29.11. 2008.) A čo viedlo k jeho kanonizácii? Bol to zázrak uzdravenia trojročnej Daniely Cabrera Ramosovej, ktorá trpela  ťažkým nádorovým ochorením lymfatických uzlín. Lekári rodičom radili, aby sa modlili za jej skorú smrť, pretože hrozilo, že bude veľmi trpieť. Oni sa však utiekali k pátrovi Olallovi a prosili za uzdravenie. Ich modlitby boli vypočuté.

Vždy s misálom a ružencom

Páter Olallo  zomrel 7. marca 1889 na vigíliu sviatku zakladateľa Hospitálskej  rehole sv. Jána z Boha. Na jeho pohrebe nebol síce nikto zo spolubratov, lebo bol posledným miestnym rehoľníkom, no sprevádzalo ho celé mesto. Želal si byť pochovaný vedľa  najbiednejších. Nečudo. Vždy uprednostňoval najposlednejšie  práce, ktoré nik nechcel robiť. Keď ho chceli vyznamenať, vždy poslal namiesto seba niekoho iného. Keď mu arcibiskup navrhol, aby sa stal kňazom, ponuku odmietol, lebo sa necítil hodný a celý život túžil zasvätiť najchudobnejším. Žil len z milodarov. Aj takto sa chcel podobať chudobným. Hoci jedol a spal málo, pracoval veľmi veľa. Vo veľkých vreckách vždy nosieval misál a ruženec, ktorý sa často s chorými modlieval. Z jeho života sa zachovali len dve fotografie. Na oboch je zachytený v ošetrovni. Právnik Agustín Betancourt Ronquillo nám zanechal aj podrobnosti z každodenného života blahoslaveného pátra Olalla, pretože bol ich priamym svedkom: „... zaznamenával každodennú činnosť nemocnice, jej milodary a investície,  lepšie a horšie časy, choroby, atď. Všetko robil vlastnoručne.“ Ako píše autor jeho životopisu, milosrdný brat Félix Lizaso Berruete OH, narodil sa v Havane, „ako 15-ročný už brat sv. Jána z Boha, prešiel do nemocnice v Camagüey, kde 54 rokov vykonával  svoje humanitárne poslanie až do svojej smrti, obdivovaný všetkými pre  nezištnú obetavosť. Aj blahoslaveného Olalla potom, ako bol oslávený, volali „apoštolom lásky“, ako Jána z Boha, jeho otca zakladateľa.“ V živote si prešiel strastiplnou cestou. Rodičia ho odložili v  útulku pre najdúchov už mesiac po narodení. Serapio Montejo Miranda píše: „Útulok pre odložené deti utvoril v jeho čistej duši  pocit ľudského súcitu, ktorý dedia ľudia hlbokého ducha...tam jeho zmysel pre ľudskú bolesť našiel žiarivý rozkvet spolu so životmi detí bez rodičov“. Duchovný otec Dr. Ismael Testé v Cirkevných dejinách Kuby píše: „Vyrástol v prostredí kresťanskej lásky, ktorú bolo cítiť na tom mieste“. P. Lirba, hospitálsky brat, pripomína:  „Od detstva vždy prejavoval sklon k zbožnosti a charitatívnej práci, ktorú videl pri svojich návštevách v nemocnici sv. Jána z Boha, medzi deti ktorého chcel patriť...“ Bratia sv. Jána z Boha sa natrvalo usadili v Havane v r. 1603, v spomínanej nemocnici sv. Filipa a Jakuba. Tú časom obyvatelia nazvali po svätom Jánovi z Boha. Oficiálne v nej zotrvali viac ako dvesto rokov. Väčšina autorov potvrdzuje, že nemocnica v Camagüey, ktorú našiel blahoslavený Olallo, sa bežne starala o približne sto chorých, ale v prípade epidémií alebo iných mimoriadnych okolností, mala obsadených aj vyše 120 postelí. Vedľa nemocnice sa nachádzal jednoloďový kostol s piatimi oltármi, chórom a sakristiou. V súčasnosti sa budova nemocnice nachádza v rukách štátu a plní rozličné služby. Avšak nedávno zrekonštruovaný kostol slúži veriacim a v marci v r. 2004 sem premiestnili relikvie blahoslaveného pátra Olalla, o ktoré sa stará  komunita milosrdných bratov v Camagüey.

Odvaha v čase cholery

Mimoriadne hrdinstvo preukázal spomínaný rehoľník počas epidémie cholery v r. 1835.  Trávil celé dni a noci po boku chorých a umierajúcich.  Učiteľka Carmela Lópezová sa v bulletine katolíckych učiteliek vyjadrila: „V každú dennú a nočnú hodinu ho bolo vidieť,  ako utešuje postihnutých. Keď ho ľud spoznal, vďaka jeho príkladnému, obetavému životu, jeho dobráckej a vľúdnej povahe a cez jeho neopakovateľnú starostlivosť o utrápených ľudí a skrze jeho vyčerpávajúcu prácu staršieho sanitára, všetci si ho zamilovali a ctili si ho...Keď sa pominuli tie neblahé dni, začal svoje štúdiá medicíny. Túžil do detailov poznať jej najnovší pokrok. Predovšetkým  sa zaujímal o poznatky z oblasti chirurgie, ktoré ho nadchýnali. Za niekoľko rokov sa stal skutočným chirurgom  v súlade s  pokrokom a praxou doby.“ Desať rokov po príchode blahoslaveného pátra Olalla do Camagüey sa pobral na večnosť jeho prvý nadriadený, ktorý bol spočiatku jeho odporcom a ktorý, keď spoznal blahoslaveného Olalla bližšie, zmenil zaujatosť na podivuhodnú dôveru, ba dokonca ho potom považoval za svoje predĺžené nohy a ruky. V r. 1856 sa blahoslavený páter Olallo sám stáva predstaveným. V tom čase mal 36 rokov a bol zhruba 22 rokov rehoľným bratom. No to, čo zostalo preňho aj potom prioritou, vystihol autor De la Torre týmito slovami: „...v noci chodil navštevovať chorých, ktorým poskytoval všemožné typy pomoci. V nemocnici bol raz lekárom, inokedy chirurgom, zubárom, holičom alebo zdravotným bratom a akoby nestačila všetka táto neúnavná práca, učil ešte aj chudobné deti čítať a písať...“ Ďalší autor, Nápoles, zasa pripomína: „Chcete vedieť, kto bol otec Olallo? Spýtajte sa na to chudobných dedinčanov a dokonca aj niektorých bohatých z tej oblasti, ktorí znepokojení, utrápení a zničení chorľavosťou, zranením alebo vredom, sa rýchlo ponáhľali do skromnej cely nenáročného a praktického chirurga, ktorý sa ich nepýtal na ich pôvod, na ich meno, na ich stav, ani spoločenské postavenie. Operoval ich a liečil, energicky a rozhodne odmietajúc akúkoľvek odmenu, ktorá by nebola na úžitok obyvateľov útulku sv. Jána z Boha...Spýtajte sa mnohých mladých, z ktorých by boli niektorí bez jeho starostlivosti zomreli na jednu z tých chorôb, ktoré pre hanbu alebo strach, treba tajiť pred rodičmi, pánmi alebo poručníkmi a dokonca aj pred rodinným lekárom, ale ktorú vyjavili  svätosti otca Olalla.“

„Liečil“ aj hádky a spory v rodinách

Po skone otca Olalla v novinách La Nueva Aurora napísali: „Muž, ktorý nikdy nevidel plakať druhého bez toho, aby mu nezotrel slzy, ktorý nikdy nevidel nikoho trpieť bez toho, aby mu neprišiel uľahčiť utrpenie; ktorý bol vždy útechou chudobných v nemocnici, láskavým a nezištným lekárom, úslužným a starostlivým zdravotníkom, bratom, proste všetkým pre tých, ktorí trpeli...“ Predtým, ako si ľahol, vždy  prešiel všetky nemocničné sály. Nosil so sebou víno a chlieb pre starých a príliš slabých chorých, ktorí nemohli zaspať. Keď sa v r. 1872 znovu vrátila do  Camagüey cholera, páter Olallo mal už  päťdesiatdva rokov a pomáhal ľuďom prekonávať túto epidémiu spolu s následkami vojny. Pritom na konci jeho života sa ešte objavuje katastrofálna epidémia kiahní a on slúži ľuďom priam do roztrhania tela, aby sa postaral o 120 chorých, ktorých prijala  nemocnica. V čase i nečase, vždy zostal s ľuďmi a pri ľuďoch. Fausto Cornell Quintana v r. 1990 vypovedal: „Moja prababka mala dcéru Anu Ritu Quintanu Serrano, ktorá ochorela. Dieťa zostalo ochrnuté a v bezvedomí. Otec Fr. Olallo ju vyliečil tak, že pokryl jej telo spredu i zozadu listami z mandľovníka a zakryl ju prikrývkou. Keď sa prebrala, už jej bolo dobre.“ Istá profesorka pripojila: „Mama nám rozprávala, že otec Olallo nie raz urovnal ťažké rodinné hádky a susedské roztržky, pretože všetci s rešpektom počúvali jeho múdre rady. Jeho očividná inteligencia a záblesky jeho nebeskej múdrosti vrátili toľkým rodinám v Puerto Principe tých čias pokoj a znova do nich zasiali Božiu lásku!“ Keď zomieral, urobil rukou znak kríža. Zomrel v Puerto Principe o ôsmej  hodine v noci 7. marca r. 1889, v predvečer sviatku sv. Jána z Boha. Zádušnej sv. omše sa zúčastnilo  viac ako dvetisíc osôb, aj miestny  starosta. Na jeho hrobe možno nájsť aj nápis: „Tento pamätník by siahal až do neba, ak by bol utvorený zo sŕdc vďačných chudobných, ktorým otec Olallo 53 rokov pomáhal v Nemocnici sv. Jána z Boha v Puerto Príncipe.“8. marca 2004 bola urna s pozostatkami Božieho služobníka premiestnená do kostola sv. Jána z Boha v Camagüey. Na Kube dnes majú milosrdní bratia  tri  komunity, dve v Havane, psychiatrickú kliniku a zariadenie pre starých ľudí a jednu v Camagüey, kde je rehabilitačné zariadenie a ďalšie zariadenie pre seniorov. Bývalý generálny predstavený rehole Donatus Forkan o ňom povedal:  „Môže byť inšpiráciou pre život každého z nás. Dodáva nám odvahu a nádej do budúcna.“ Vzývajme ho o pomoc aj v čase epidémií. Cirkev si pripomína jeho sviatok 12. februára.

Andrea Eliášová, foto: archív rehole